Stolový vrch (súhvezdie)
| Stolový vrch | |
 | |
| Latinský názov | Mensa |
|---|---|
| Skratka | Men |
| Genitív | Mensae |
| Symbolické vyjadrenie | Stolový vrch |
| Rektascenzia | 5,5h |
| Deklinácia | -77,5° |
| Plocha | 153 štvorcových stupňov Poradie: 75 |
| Počet hviezd (magnitúda < 3) | 0 |
| Najjasnejšia hviezda | α Men (Zdanl. magnitúda 5,08) |
| Meteorický roj | žiadny |
| Susedné súhvezdia | |
| Viditeľné na zemepisnej šírke +5° a −90° Najlepšie viditeľné o 21:00 počas mesiaca Január | |
Stolový vrch alebo nesprávne Stolová hora (lat. Mensa) je jedno z 88 súhvezdí modernej astronómie. Súhvezdie zaviedol Nicolas Louis de Lacaille v roku 1754 na planine neďaleko dnešného Kapského Mesta v Južnej Afrike.
Hviezdy
[upraviť | upraviť zdroj]| Hviezda | Meno | Hviezdna veľkosť |
|---|---|---|
| α Men | α Men | 5,09m |
| β Men | β Men | 5,3m |
| γ Men | γ Men | 5,18m |
Stolová hora pozostáva zo slabých hviezd. Jeho bezmenná alfa má magnitúdu len 5,09. Je to najslabšia alfa vôbec a to nielen čo sa týka zdanlivej, ale aj absolútnej magnitúdy. Patrí do málopočetnej skupiny hviezd slabších než Slnko, ktoré možno vidieť voľným okom. Zaraďujeme ju spektrálneho typu G6 hlavnej postupnosti a leží od nás iba 33,1 svetelného roka ďaleko, čím patrí k naším najbližším hviezdam.[1]
Beta Mensae sa premieta do Veľkého Magellanovho mraku, ale leží, samozrejme, ďaleko pred ním. Gamu Mensae uvádza Obloha na dlani ako najjasnejšiu hviezdu súhvezdia s magnitúdou 5,06,[2] podľa dnešných poznatkov je však o čosi slabšia než alfa. Obloha na dlani tiež udáva pre spomínané tri hviezdy iný spektrálny typ – K[2] – ako novšie zdroje.
Ďalšou hviezdou podobnou Slnku v tomto súhvezdí je pí Mensae. Hoci je svietivejšia ako alfa Men a o 49 % svietivejšia ako naše Slnko, javí sa veľmi slabá, pretože leží vo vzdialenosti 59 ly od nás. Pri pí Men bola objavená exoplanéta s hmotnosťou 10 hmotností Jupitera. Jej priemerná vzdialenosť od materskej hviezdy je 3,29 AU.[1]
Objekty
[upraviť | upraviť zdroj]V súhvezdí sa nenachádza veľa objektov, ktoré by stáli za pozornosť. Zo susedného súhvezdia (pozri súhvezdie Mečiar) však do tohoto nevýrazného a malého súhvezdia zasahuje Veľký Magellanov mrak. Za výborných pozorovacích podmienok v ňom veľkým triédrom alebo ďalekohľadom môžeme zbadať množstvo slabučkých hviezd, niekde usporiadaných do zhlukov a hmlistých škvrniek. Aj najjasnejšie hviezdokopy Veľkého Magellanovho mraku zasahujúce do tohto súhvezdia však majú iba magnitúdu 10 alebo vyššiu.[1]
Poloha
[upraviť | upraviť zdroj]V štyroch hlavných hviezdach Stolového vrchu – alfa, beta, gama a éta – by sme mali vidieť lichobežníkovú horu prikrytú Veľkým Magellanovým mrakom ako obrusom. Všetky hviezdy sú však veľmi slabé, súhvezdie pôsobí skôr ako prázdna oblasť na oblohe. Stred Stolového vrchu leží asi 25° južne od druhej najjasnejšej hviezdy nočnej oblohy, Canopus.[1]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d PLAUCHOVÁ, Jana. Súhvezdia od Andromedy po Žirafu. Redakcia Eduard Koči; ilustrácie Peter Zimnikoval; Beata Zimnikovalová, Michal Mojžiš, Tibor Krátky. prvé vyd. Hurbanovo : Slovenská ústredná hvezdáreň Hurbanovo, 2023. 592 s. ISBN 978-80-89998-357. Kapitola Stolový vrch.
- ↑ a b PITTICH, Eduard; KALMANČOK, Dušan. Obloha na dlani. Redakcia Ján Mojžiš, Emília Illeková, Ladislav Sokol, Darina Maláková, Eva Habšudová, Hana Šolcová-Kohútová. prvé. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Obzor, 1981. 392 s. (Obrázky z prírody.) Kapitola Stolový vrch, s. 343.