Dnes je tomu práve 76 rokov, čo sa turňančania zachránili z uväznenia v Žihľavovej jaskyni.
Pri tomto poste čerpám zo spomienok a práce môjho otca PhMr. Gustáva Stibrányiho. Spomenul som si, a že dnes bolo tak pekne, vybehol som si k jaskyni zaspomínať aj -in situ-.
Ma épen 76 éve, hogy négy tornai lakos megmenekült a Csalánlyukból. Nem fogom az egész szöveget lefordítani magyar nyelvre. Édesapám munkásságáből merítek. Kit érdekel a téma keresse meg itt: librari.hungaricana.hu Ott keresse: A Hét 1956-1996/A Hét 1981/2 (26. évfolyam, 47 szám) Id. Stibrányi Gusztáv, A Csalánlyuk.
Dnešní turňančania sú už vlastne väčšinou prisťahovalci, či ich potomkovia. Moderný životný štýl ich ženie do čoraz väčšieho naháňania sa za materiálnymi hodnotami. Pobyt v prírode je pre nich práca v záhradkách, vychádzky do blízkej zádielskej či hájskej doliny, nejaký ten šport, a ak to peňaženka dovolí, tak aj exotická dovolenka sa vydarí. Máloktorí z nich však nájdu čas trošku viac poznať úžasné prírodné detaily, ktoré sa nám ponúkajú v našom okolí.
Jedným z takých detailov je aj Žihľavová jaskyňa (Csalánlyuk). Nechcem hádať, ale percento turňančanov, ktorí poznajú túto jaskyňu je celkom určite jednomiestne. Je to inak malá jaskyňa v úbočí hradnej šije.
V zimných mesiacoch roku 1944 bola Turňa miestom dosť intenzívnych bojov. Fronta sa len pomaly posúvala cez našu obec. Až päťkrát sa v nej vystriedali nemeckí, ruskí, či rumunskí vojaci. Obyvateľstvo poväčšine zutekalo. Ostávali len tí, čo mali veľké a suché pivnice, a tí, čo sa obávali rabovačiek.
Štyria turňančania pod vedení Kálmána Dolisztu, ktorý bol v tom čase matrikárom v Turni, sa v čase Vianoc, kedy v Turni zúrili boje, si vybrali za svoj úkryt práve túto jaskyňu. V prestávke medzi mínometnou a delostreleckou paľbou sa bezpečne dostali do jaskyne. Vzali si so sebou dosť jedla, ale akosi podcenili množstvo vody. Tá sa rýchlo minula a mladí začali trpieť smädom. Olizovali tých niekoľko málo kvapľov ktoré sú v jaskyni, ale pravda, to bolo veľmi málo na uhasenie smädu. Bola im už aj zima, lebo jaskyňa je plytká a tak ju celú ochladzoval studený decembrový vzduch. Po nociach si rozložili oheň, čo ešte viac upozornilo na ich prítomnosť. Pribudli k nim aj dvaja maďarskí vojaci, ktorí sa k nim priplazili v noci. Šesť ľudí v malej jaskyni už veľmi trpeli smädom.
Aj nemeckí vojaci, ovládajúci hrad a pozície na planine ich spozorovali a v noci ich našli. Maďarských vojakov chceli hneď zabiť, ale Bébi Görcsösová vedela nemecky a vďaka jej „diplomatickým“ snahám tak neurobili. Odviedli ich. Jeden z nich József Sváb bol z Drienovca a je známe, že vojnu prežil.
Nie viac ako pol kilometra pod jaskyňou bol prameň Pitykó (dnes už neexistuje, resp. nedá sa k nemu prísť, lebo je v bažinách turnianského rybníka, ktorý bol založený až v päťdesiatych rokoch). Voda v prameni bola čistá a chutná. Pocestní z Dvorník a Zádiela si ju radi naberali a nosili domov. Ale len do dňa Sv. Jána, teda do 24, júna. Verilo sa poverám, že potom, až do jesene je voda z prameňa škodlivá, spôsobuje choroby. Preto ho turňančania volali aj prameňom Sv. Jána a po Jáne už vodu z prameňa nepili.
Dnes hustým krovím zarastený svah bol v štyridsiatych rokoch minulého storočia spásaný ovcami a kozami. Bol takmer úplne holý. Akonáhle sa pokúsili vyplaziť sa z jaskyne, vojaci červenej armády a tiež rumunskí vojaci zakopaní pri Turni spustili paľbu. Napokon sa jednému z nich pod rúškom noci podarilo zísť k prameňu a nabrať vodu do demižónu. Pri návrate ho však spozorovali a začali ostreľovať. Len horko ťažko, schovávajúc sa za skalami sa mu podarilo vrátiť do jaskyne Našťastie mu prestreli len kabát. Demižón s vodou však pár metrov pred jaskyňou zasiahla strela a voda sa rozliala medzi skaly.
Ďalší deň, bolo to práve 27. decembra 1944 nadránom sadla na krajinu hmla. Asi to bola ich záchrana. Jediná možná úniková cesta bola prejsť cez hradnú šiju na severnú stranu a nájsť útočisko v Háji, kde sa v tých dňoch skrývalo veľa turňančanov. Mali však trošku smolu. Na polceste sa hmla rozplynula, spozorovali ich a okrem streľby spustili na nich aj mínometnú paľbu. Našťastie sa im podarilo bezpečne dôjsť do Hája a následne aj prežiť ďalšie útrapy vojny.
Môj otec sa dostal do Turne v roku 1946. Keď počul tento príbeh, okamžite sa vybral do jaskyne. Cestou tam začul silnú detonáciu. To mladí turňančania s pyrotechnikmi práve likvidovali pozbieranú muníciu jej odstrelom v ústí jaskyne. Podľa toho je dnešný rútený reliéf vchodu recentný, spôsobený práve týmto odstrelom. Následne však môj otec, ktorý mal nejaké minimálne znalosti z archeológie začal so systematickým archeologickým prieskumom. V sonde za vstupom do jaskyne odkryl štyri kultúrne vrstvy v hĺbke 15, 40, 60 a 110 cm. Všetky štyri vrstvy pedantnosťou lekárnika očistil, vytriedil a uložil v jednej starej skrini v laboratóriu lekárne. Doplatil na to. Našla mu to lekárnická inšpekcia, ktorá to kvalifikovala ako neporiadok a znížila mu plat o 200 korún, čo vtedy nebol malý peniaz. Napokon si v roku 1950 všetky nálezy prevzal a odniesol Dr. Juraj Bárta, ktorý bol vtedy začínajúcim speleoarcheológom v štátnom archeologickom ústave v Nitre.
Práve tento nález a následná spolupráca s archeologickým ústavom doviedla môjho otca k hlbšiemu štúdiu archeológie a potom aj k prieskumu a objaveniu významných kultúrnych vrstiev vo viacerých jaskyniach nášho územia, ako napríklad Kostrová jaskyňa v stenách zádielskej tiesňavy, Slaninovej jaskyne (Szalonnás) nad Drienovcom a ďalšie.
