Dnes ráno bolo ozaj chladno. Trasa po dvadsiatich kilometroch pokračovala 600 metrovým stúpaním do sedla medzi Oravou a Liptovom, kde bolo blízko bodu mrazu. Videl som si dych a musel som vytiahnuť zimušné rukavice.
Ale v liptovskej kotline už bolo fajn.
Podbiel.
Krásne drevenice, aké vidieť už len málokde a v skanzenoch.
Trošku recesie.
Zvláštne na tej soche z dreva je, že bola vystrúhaná v roku 2011. Za tých 10 rokov ostala krásne svetlá. Pozrel som sa zblízka, nezistil som na nej žiadnu lazúru.
Je to podobné, ako v Zakopanom, vzduch je tam čistý.
Raz, ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy som chodil do Zakopaného aj viackrát ročne, som sa opýtal priateľa, že ako udržujú drevenice. Vraj raz ročne, keď je pekne a sucho ju vydrhnú čistou vodou a kefou tzv. ryžákom.
Tieto v Podbiely sú už ošetrené lazúrou.
Oravci radi strúhajú z dreva kadejaké skulptúry.
Je to milé, a všetky majú akúsi pečať ich kultúry.
Pýta sa von.
Trochu aj silnejšia recesia.
Na oravskom dvore v Podbieli.
Aj pod húskami je trávička zelená.
A ako tie húsky zareagovali, keď sa gazda objavil na priedomí.
Podbiel. Tank-Ride.
Turisti nasáčkovaní na BVP-čko, čakajú na dobrodružstvo.
Zuberec.
Pôvodne som chcel tu prenocovať, len ma zlákala krásna scenéria Oravského hradu.
Mal som však prísť. V sobotu bola v tomto kostole omša a slávnosť na pamiatku tých, čo zomreli v horách pri záchrane životov iných.
V Zuberci sa vždy pristavím v tomto stánku so suvenírmi, a vždy si aj niečo kúpim.
Tentokrát nie. Na bicykli mám už povešané akurát dosť haraburdia.
Malý stánok je fakt nabitý kadečím.
Naozaj si tam každý vie nájsť niečo pre seba.
Nad Zubercom som už videl, že budem pokračovať "v oblakoch".
Nie práve najkrajší pohľad z môjho kokpitu.
Vo výške 900 m som už jazdil v hmle a v poriadnej zime.
Tomu cyklokomputeru chýba už len teplomer. Škoda, že ho nemá. Určite bolo blízko nuly. Musel som si dať zimušné rukavice, aj tretiu bufku a oziabalo mi nohy v botaskách.
Keď som sa vo výške 1085 m. prehupol na liptovskú stranu, všetko sa zmenilo. Razom sa oteplilo o 10 stupňov a zohrieval aj obraz slniečkom zaliatej liptovskej kotliny aj s Marou.
Liptovské Matiašovce.
Meno dostali, od slávneho rodu Mattyasovszkých, pôvodom z Poľska, ktorí túto dolinu dostali do daru za vojnové zásluhy od kráľa Mateja (Mátyás király) niekedy okolo roku 1480.
Široký, rozvetvený rod s početnými slávnymi osobnosťami sa hlboko poprepletal hlavne s rodom Okolicsányiovcov.
Už sa mnohí snažili zostaviť rodokmeň, ale vždy sú v ňom otázniky a neistoty.
Aj môj prastarý otec sa volal Alsómatyasóci Mattyasovszky Mihály.
Trojmedzie, medzi Liptovskými Matiašovcami, Sielnicou a Beňušovcami.
Navigácia mi tadiaľto strihla trasu z Matiašoviec do Trnovca.
Síce musel so opäť do kopca dobrých 150 metrov, ale trasa viedla pozdĺž krížovej cesty bez premávky a s krásnymi výhľadmi
Zastávka v Liptovskom Trnovci na výbornú paradajkovú polievku u starého kamaráta Paľka Vozárika.
Tatralandia.
Nie je to môj svet, ale ma sem viažu pekné spomienky s vnúčatami.
Bože, ako si užívali skydiving v Huricane Factory a všetky tie atrakcie.
Heliport pri Tatralandii.
Aha, ako ma čakali v Liptovskom Mikuláši.
Bola tam akože súťaž historických bicyklov.
Išlo viac o recesiu a zábavu, než o súťaž.
Pohľad na Liptovský hrádok a liptovskú kotlinu z cyklomagistrály.
Z toho istého miesta, pohľad na Vysoké Tatry.
Vrcholce štítov majú nasadenú perinu. Nie div, fakt sa prudko ochladilo. A to aj napriek tomu, že slniečko svietilo na krajinu bez vysokých kopcov.
Priehrada dolnej nádrže prečerpávacej vodnej elektrárne (PVE) Čierny Váh.
Dolná nádrž PVE Čierny Váh.
Tak, a tu som si opäť zaspomínal.
V roku 1981 som mal to šťastie byť členom tímu, ktorý vykonával revíziu privádzača z hornej nádrže.
Privádzač, je ca. 500 metrov dlhá oceľová rúra priemeru 5 metrov, uklonena pod uhlom 45°, ktorú pozvárali z tzv. jednotlivých "lub"-ov dlhých 8 m.. Dvoch na jednom lane nás spúšťali. Po skúšobnej prevádzke PVE sme mali za úlohu kontrolovať vizuálne poškodenia izolačnej vrstvy na plášti, no najme v miestach zvarov a zdokumentovať ich (každý lub bol očíslovaný). Dolu sme si trúfli vojsť aj do gigantického dvojcestného guľového uzáveru. Až k turbíne sme si netrúfli. Mali sme to aj zakázané.
Bol to nezabudnuteľný životný zážitok.
Pri odbočke Svätojakubskej cesty je pamätník paltína Jozefa Chari, ktorý tu chodil na poľovačky.
Je tu naozaj vlhko. Ktovie koľko vydrží.
Nekonečná cesta lesom, hore pozdĺž Čierneho Váhu viedla popri početných takýchto haldách, ktoré asi čakajú na štiepkovanie.
Škaredé polomy smrekových plantážnych monokultúr bolo cestou neúrekom.
Na kopci nad Liptovskou Tepličkou, len kúsok za rozvodím medzi Čiernym Váhom a Hornádom je pri ceste prameň Hornádu.
Nedá sa neodbočiť a urobiť si fotečku.
Smutný podvečerný pohľad do údolia Hornádu od Vikartoviec na Kravany a Spišské Bystré.
A predsa ešte na chvíľočku. Tesne pod obzorom vykúklo slniečko, aby zafarbilo krajinu.
Pomník nad Hranovnicou venovaný sovietskym letcom a vojakom padlým v SNP pri oslobodzovaní Hranovnice.
Posledné slnečné lúče sfarbili obraz na Spišský Štiavnik a Vydrník.
Strava, resp. Garmin mi zahaprovali, a prerušili záznam v Liptovskom Trnovci. Zistil som to až za Liptovským Hrádkom, kedy som ich znovu spustil.
Takže, dnešná trasa je z cyklokomputeru.