Benátky
| Benátky (tal. Venezia) | |
| Talianske mesto | |
 | |
| Štát |  Taliansko
|
|---|---|
| Región | Benátsko |
| Nadmorská výška | 1 m n. m. |
| Súradnice | 45°26′15″S 12°20′09″V / 45,43750°S 12,33583°V |
| Rozloha | 414,57 km² (41 457 ha) |
| Obyvateľstvo | 260 923 (31. 3. 2018) |
| Hustota | 627,37 obyv./km² |
| Vznik | 667 |
| Primátor | Luigi Brugnaro |
| Časové pásmo | SEČ (UTC+1) |
| - letný čas | SELČ (UTC+2) |
| PSČ | 30100 |
| Telefónna predvoľba | 041 |
| Lokalita svetového dedičstva UNESCO | |
| Názov | Venice and its Lagoon |
| Rok zápisu (č. zasadnutia) |
1987 (#11) |
| Číslo | 394 |
| Región | Európa a Severná Amerika |
| Kritériá | i, ii, iii, iv, v, vi |
  Poloha mesta Benátky v Taliansku
| |
| Wikimedia Commons: Venice | |
| Webová stránka: http://www.comune.venezia.it/ | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |
Benátky (tal. Venezia, v benátskom nárečí Venezsia) sú hlavné mesto severotalianskeho regiónu Benátsko, ležiace v močaristej Benátskej lagúne, v severnej časti Jadranského mora. Jeho historické jadro sa nachádza na plytkej lagúne. Novšie časti mesta boli vybudované pozdĺž pobrežia medzi ústím rieky Pád a riekou Piava. V dňoch zvaných „aqua alta“ (vysoká voda), ktorých býva každoročne priemerne 54, sa tu zvýši hladina mora až o 90 cm.[1][2][3]
Celá benátska communa mala 1. januára 2004 271 634 obyvateľov, z toho v historickom centre žilo (centro storico) 62 000 obyvateľov a mimo lagúny (terra ferma), hlavne v mestách Mestre a Marghera 176 000 obyvateľov. Metropolitná oblasť Benátky-Padova je domovom pre viac ako 1,5 milióna ľudí.
Benátske súostrovie sa rozprestiera na 7 štvorcových kilometroch. Rozloha communi je väčšia, patria k nej ostrovy Burano, Murano a Torcello v samotnej lagúne, ostrovy Lido a Pellestrina zo smeru mora a mestá Asseggiano, Carpenedo, Chirignano, Dese, Favoro, Malcontenta, Marghera, Mestre, Tessera, Trivignano a Zelarino na pevnine. Samotné Benátky sa delia na šesť mestských štvrtí, volajúce sa sestieri. Tieto časti sú Cannaregio, Castello, Dorsoduro, San Marco, San Polo a Santa Croce.
Benátky sa nazývajú kráľovnou Jadranského mora, mestom vody a mestom svetla. Od roku 1987 sú ako jedna z najnavštevovanejších talianskych destinácií zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO.[4].
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Benátska republika bola námorná veľmoc a jedno z dejísk križiackych výprav, rovnako ako dôležité centrum obchodu (hlavne obchodu s korením) a umenia počas renesancie. Dejiny Benátok sa začínajú v polovici 5. storočia. Na neobývané ostrovy sa uchýlili obyvatelia okolitých pevninských miest (hlavne aquilejskí Rimania) pred nájazdmi barbarov (Hunov)[5]. Založili tu niekoľko osád. Tie sa v roku 697 spojili do Benátskeho námorného zväzku na čele s dóžom, ktorého počnúc 8. storočím menovalo zhromaždenie ľudu. Benátky sa tak vymanili spod vplyvu Byzancie a stali sa nezávislou republikou, čo bol prvý krok k ich politickému a hospodárskemu vzostupu.
Výhodná poloha dopomohla mestu k získaniu významného postavenia v obchode s Orientom, ktorý sa stal najdôležitejším zdrojom jeho prosperity. Svoje nemalé sebavedomie dali Benátky najavo v roku 829. Je to rok slávnostného privezenia relikvií evanjelistu svätého Marka, ktoré boli ulúpené v Alexandrii. Odvtedy je tento svätec patrónom republiky a bdie nad jej ďalším rozkvetom. Nahradil dovtedajšieho benátskeho patróna sv. Theodoréta, ktorého socha je na stĺpe pred dóžacím palácom. Symbol sv. Marka, okrídlený lev, sa stal erbom mesta a chrám, ktorý postavili na uloženie jeho ostatkov, je dodnes neodmysliteľným centrom všetkého politického i kultúrneho diania v meste. Prudký hospodársky rozkvet Benátok bol v 10. – 11. storočí spojený aj s ich územnou expanziou. Najskôr obsadili ostrovy v Jadranskom mori a pobrežie Dalmácie. V roku 1204, počas smutne známej štvrtej križiackej výpravy, dobyli Benátčania Konštantínopol. Získali tak oporné body na Peloponéze a ďalšie územia na Balkáne a prakticky všetky ostrovy východného Stredomoria. Do Benátok sa dostala bohatá korisť, ktorá bola uložená v pokladnici chrámu sv. Marka. Súčasťou koristi boli bronzové pozlátené kone zo štvorzáprahu, umiestneného pôvodne v konštantínopolskom hippodrome (dnes sú v pokladnici chrámu, na priečelí chrámu sv. Marka sú len kópie). V roku 1381 sa skončili dlhodobé spory s Janovom, nebezpečným obchodným súperom, a to veľkolepým víťazstvom benátskych lodí pri Chioggie. Najvyššiu moc dosiahla republika v 15. storočí. Svoje výboje sústredila na taliansku pevninu. V tomto období bolo v meste postavených množstvo stavieb v štýle jedinečnej benátskej gotiky a vzniklo množstvo hodnotných umeleckých diel.
S prenikaním Turkov od východu, objavením Ameriky a nových námorných ciest do Orientu stratilo mesto Benátky svoje výsadné postavenie a začalo upadať. Snaha udržať si rozsiahle územie odčerpávala množstvo síl v častých vojnových konfliktoch, najmä s Osmanskou ríšou. Po postupnej strate mimobenátskych území nakoniec Benátky prišli v roku 1797 zmluvou medzi Francúzskom a Svätou ríšou rímskou v Campoformio aj o samostatnosť. Do roku 1805 patrili rakúskym Habsburgovcom, v rokoch 1805 – 1814 boli začlenené francúzskym cisárom Napoleonom I. do Talianskeho kráľovstva, v roku 1815 pripadli rozhodnutím Viedenského kongresu Rakúskemu cisárstvu (ako súčasť tzv. Lombardsko-benátskeho kráľovstva). Región Benátska bol v roku 1866 pripojený k Talianskemu kráľovstvu.
Súčasnosť
[upraviť | upraviť zdroj]Najznámejším obrazom Benátok je Námestie svätého Marka, kde sa nechávajú turisti fotografovať pri kŕmení holubov a stoja v dlhom rade na prehliadku Baziliky sv. Marka. Toto námestie je navonok veľmi pekne udržiavané, no skutočný stav budov v meste je žalostný. Skoro polovica nemá vyhovujúce sociálne zariadenia a ich základy vyžadujú rozsiahlu rekonštrukciu. Tomu zodpovedajú i hotely, ktoré sú síce drahé, ale neposkytujú ani zďaleka také pohodlie ako ubytovacie zariadenia na neďalekej pevnine. Preto si turisti často vyberajú lacnejší a pohodlnejší hotel na pobreží a do historického centra Benátok sa vyberú mestskou dopravou cez deň. Ruch v meste končí približne okolo ôsmej hodiny večer, kedy už väčšina turistov odíde poslednými autobusmi do okolitých osád.
Obyvateľstvo Benátok starne. Mladí ľudia sa kvôli vysokým cenám nevyhovujúceho bývania[6] a pracovným možnostiam sťahujú preč do moderných miest. V historickom centre bývajú trvalo, alebo v čase turistickej sezóny, najmä miestni umelci a remeselníci.
Ekonomika Benátok je postavená hlavne na turistike[7] a predaji benátskeho skla.
Kanály a mosty
[upraviť | upraviť zdroj]
Hlavnú ulicu dopĺňa asi stovka kanálov, kde je čulý dopravný ruch. Dopravnou tepnou je Canal Grande, 4 km dlhý a asi 70 m široký kanál, ktorý prechádza priamo stredom mesta. Spája hlavnú železničnú stanicu a prístav s historickým námestím svätého Marka a centrom mesta. Jeden z najznámejších mostov je Ponte di Rialto, ktorý ako jeden z troch spája obe časti mesta rozdelené kanálom. Mramorový oblúk 48 m dlhý dopĺňajú dva rady obchodov. V meste zaisťujú dopravu motorové lode, ktoré brázdia kanály, pre turistov sú k dispozícii klasické gondoly.
Gondoly tvoria neodmysliteľnú časť života v Benátkách už od 11. storočia[8]. Štíhlym trupom a plochým dnom sú prispôsobené pre plavbu úzkymi a plytkými kanálmi. Gondola je smerom k prove mierne zahnutá doľava, čo zabraňuje tomu, aby sa točila stále dookola.
Osobnosti mesta
[upraviť | upraviť zdroj]- Gregor XII. (* asi 1326 – † 1417), 205. pápež
- Christine de Pisan (* 1364 – † 1430), francúzska poetka a spisovateľka
- Eugen IV. (* 1383 – † 1447), pápež
- Pavol II. (* 1417 – † 1471), 211. pápež
- Gentile Bellini (* 1429 – † 1507), renesančný maliar
- Giovanni Bellini (* medzi 1430 – 1437 – † 1516), renesančný maliar
- Lorenzo Lotto (* asi 1480 – † 1556), renesančný maliar
- Tiziano Vecelli (* medzi 1480 – 1485 – † 1576), renesančný maliar
- Tintoretto (* 1518 – † 1594), renesančný maliar
- Paolo Veronese (* 1528 – † 1588), renesančný maliar
- Baldassare Longhena (* 1598 – † 1682), architekt
- Alexander VIII. (* 1610 – † 1691), 241. pápež
- Barbara Strozziová (* 1619 – † 1677), speváčka a baroková hudobná skladateľka
- Cristofaro Caresana (* asi 1640 - † 1709), barokový hudobný skladateľ
- Elena Lucrezia Cornaro Piscopia (* 1646 – † 1684), filozofka a matematička
- Tomaso Albinoni (* 1671 – † 1751), barokový hudobný skladateľ
- Antonio Vivaldi (* 1678 – † 1741), huslista, barokový skladateľ, pedagóg a kňaz
- Benedetto Marcello (* 1686 – † 1739), právnik, politik a barokový hudobný skladateľ
- Klement XIII. (* 1693 – † 1769), 248. pápež
- Giovanni Battista Tiepolo (* 1696 – † 1770), neskorobarokový maliar
- Canaletto (* 1697 – † 1768), barokový maliar
- Carlo Goldoni (* 1707 – † 1793), dramatik
- Bernardo Bellotto (* 1721/ [722 – † 1780), barokový maliar a grafik
- Giacomo Casanova (* 1725 – † 1798), kňaz, spisovateľ, špión a diplomat
- Alexander I. (* 1857 – † 1893), bulharský knieža
- Guido Fubini (* 1879 – † 1943), matematik
- Gian Francesco Malipiero (* 1882 – † 1973), hudobný skladateľ, hudobný vedec a editor
- Carlo Scarpa (* 1906 – † 1978), architekt a dizajnér
- Terence Hill (* 1939), herec, filmový producent, scenárista a režisér
- Massimo Bertolini (* 1974), bývalý tenista
Partnerské mestá
[upraviť | upraviť zdroj]
Galéria
[upraviť | upraviť zdroj]_Doge%27s_Palace_and_campanile_of_St._Mark%27s_Basilica_facing_the_sea.jpg)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Osud Benátek mapuje internet Lidové noviny, 19. 8. 2009
- ↑ Benátky zasáhly rekordní záplavy Lidové noviny, 1. 12. 2008
- ↑ Benátský přístav se má zvětšit, může to ale přinést více povodní iDNES, 8. 9. 2009
- ↑ UNESCO: Venice and its Lagoon, prístup:17. apríl 2012
- ↑ Vědci zmapovali dávné Benátky Lidové noviny, 31. 7. 2008
- ↑ Benátky mají první gondoliérku České noviny, 14. 11. 2009
- ↑ Benátky mají radikální řešení, jak omezit příliv turistů Lidové noviny, 1. 9. 2009
- ↑ Benátčané uspořádali symbolický pohřeb vlastního města České noviny, 26. 6. 2009
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Niekoľko miest je prirovnávaných k Benátkam: mesto Nantes vo Francúzsku, je prezývané Benátky západu, veľa miest má prezývku Benátky východu a rovnako veľa Benátky severu.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- ACKROYD, Peter: Benátky : příběh nejromantičtějšího města na zemi. Praha : BB/art, 2010. 423 s. ISBN 978-80-7381-829-6
- FIALA, Václav: Benátky : Literární toulky městem umělců, hudby a karnevalu. Praha – Litomyšl : Paseka, 2011. 414 s. ISBN 978-80-7432-083-5
- ŠTEFÁNIK, Martin: Majstri obchodu, milovníci zábavy. In: História, roč. 4., 2004, č. 1 – 2, s. 8 – 11.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Benátky
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Venice na anglickej Wikipédii.
