Mystika
Mystika (z gr. mystikos=tajuplný) bola pôvodne tajným náboženstvom alebo tajnou náboženskou organizáciou, do ktorej mohli byť prijatí alebo zasvätení len vyvolení. Neskôr to bolo vôbec úsilie uchopiť nadprirodzeno, transcendentno, božské prostredníctvom odvracania sa od zmyslového sveta a hrúženia sa do hĺbok "vlastného" bytia (meditácie), splynutie s bohom prostredníctvom rozplývania obsahu vedomia v ňom: mystické zjednotenie (lat. unio mystica). Mystiku sprevádza náboženská viera v možnosť bezprostredného osobného kontaktu s Bohom alebo s inými nadprirodzenými silami či skúsenosť bezprostredného zažívania neuchopenej skutočnosti pomocou meditácie, askézy a extázy. Objavuje sa skoro v každom svetovom náboženstve.
V Číne sa mystika pestovala najmä v rámci taoizmu, v Indii v celom rade odrôd počnúc prírodnou mystikou a po abstraktnú a preduchovnelú mystiku buddhizmu a neskorého brahmanizmu.
V rámci islamu v iránskej mystike sufizmu.
V starovekom Grécku existovali kulty mystérií od čias siedmich mudrcov až po novoplatonizmus. Pre filozofiu sa stali významnými orfické, eleusínske, dionýzske, isidine a mitraistické mystériá, pretože mnoho filozofov nadväzovalo na učenia mystérií. Mystikou bol aj gnosticizmus a manicheizmus.
Stredovekú mystiku stelesňujú predovšetkým diela Bernarda z Clairvaux a Huga zo Svätého Viktora. Vrcholom sú mystické spisy Terézie Ávilskej a Jána z Kríža, reformátorov karmelitánskeho rádu. Karmelitánska tradícia zostala živá i v nasledujúcich storočiach. V 20. storočí je najvýznamnejšou predstaviteľkou karmelitánskej mystiky Terézia Benedikta od Kríža (Edita Steinová).
V Nemecku začínajú dejiny filozofie tzv. ženskou mystikou Hildegardy z Bingen a dielami Majstra Eckharta, Heinricha Seusa, Johannesa Taulera, Jana van Ruysbroeka, Geerta Groota, Gansfoorta, dielom Theologia Deutsch; mystika tu pokračuje aj po reformácii Sebastianom Franckom, Paracelsom, Valentinom Weiglom, Jakobom Böhmem, Abrahamom von Franckenbergom, Angelom Silesiom, Oetingerom, Hamanom až vyústenie do širokého prúdu nemeckého idealizmu a nemeckej romantiky.
Podľa Bondyho mystika obľubuje negatívne vymedzovanie. Podľa Gregora mystika to nie sú meditácie vychudnutých askétov, ani úporné čítanie záhadných kníh, ale sú to práve hraničné prežívania človeka, keď je zahnaný na dno, do kúta, ponížený a urazený. Práve vtedy k nemu Boh prehovorí a hoci toto poslanie často prijíma nevedomky a nedá sa vo svojej úplnosti ani reprodukovať, určujú tieto zážitky vedome či podvedome celý ďalší život a konanie človeka.