Vietnamská vojna

Vojna vo Vietname (iné názvy: vietnamská vojna, druhá indočínska vojna) bol ozbrojený konflikt, ktorý medzi rokmi 1964 a 1975 (za vlád amerických prezidentov Lyndona Johnsona, Richarda Nixona a Geralda Forda) prebiehal ako pozemná vojna v Južnom Vietname a hraničných oblastiach Kambodže a Laosu, a ako letecká vojna (operácia Rolling Thunder a ďalšie) nad Severným Vietnamom.

Vojna vo Vietname
Súčasť studenej vojny
Jednotky 1. aeromobilnej divízie počas bitky v údolí Ia Drang
Dátum 1964 – 1975 Miesto Juhovýchodná Ázia Výsledok Víťazstvo komunistického Severného Vietnamu: Mierová zmluva o stiahnutí sa USA z konfliktu v roku 1973 Porážka Južného Vietnamu v roku 1975.
Protivníci
Anti-komunistické štáty: Vietnamská republika (Južný Vietnam) USA Kórejská republika Austrália Thajsko Nový Zéland Khmérska republika Laoské kráľovstvo Podpora: Filipíny Taiwan Kanada Francúzsko Západné Nemecko Spojené kráľovstvo Japonsko Irán Španielsko	Komunistické štáty: Vietnamská demokratická republika (Severný Vietnam) Vietkong Podpora: ZSSR Čína Kuba Kórejská ľudovodemokratická republika Česko-Slovensko Bulharsko (1967-1971)
Straty
Južný Vietnam: 110 357 – 250 000 mŕvych 499 026 ranených USA: 47 382 padlých 10 811 mŕtvych v dôsledku nebojových strát 153 303 ranených 10 173 nezvestných	Severný Vietnam a Vietkong: 666 000 – 1 100 000 mŕtvych 600 000 ranených
Historický portál

Vietnamská vojna

Ap Bac – Binh Gia – Song Be – Dong Xoai – Ia Drang – Operácia Hastings – A Shau – Long Tan – Operácia Attleboro – Operácia Cedar Falls – Tra Binh Dong – Operácia Junction City – Hill 881 – Ong Thanh – Dak To – 1. Tet – Khe Sanh – 1. Saigon – Hue – Lang Vei – Lima Site 85 – Kham Duc – Operácia Dewey Canyon  – 2. Tet – Hamburger Hill – Binh Ba – Kambodža – Ripcord – Lam Son 719 – FSB Mary Ann – Veľkonočná ofenzíva – Loc Ninh – An Loc – Kontum – Phuoc Long – Ho Či Minova ofenzíva – Buon Me Thuot – Xuan Loc – 2. Saigon – USS Mayagüez – Operácia Rolling Thunder – Operácia Barrell Roll – Operácia Pony Express – Operácia Steel Tiger – Operácia Linebacker – Operácia Linebacker II

Vo Vietname je tento konflikt známy ako Americká vojna. Intervencia USA vo Vietname znamenala vlastne len poslednú eskaláciu tridsaťročného ozbrojeného konfliktu, ktorý sa začal v rokoch 1945 až 1946 odporom vietnamských povstalcov (ktorí cez druhú svetovú vojnu bojovali proti Japoncom) a neskôr proti zotrvaniu resp. návratu francúzskej koloniálnej nadvlády (pozri aj vojna v Indočíne). Preto sa často udávajú aj iné dátumy začiatku Vietnamskej vojny, najčastejšie rok 1957 či 1954.

Účastníci

Na jednej strane bojoval vojenský zväzok Spojených štátov amerických, Vietnamskej republiky (Južný Vietnam), Austrálie a Kórejskej republiky. Na strane druhej to bol vojenský zväzok Vietnamskej demokratickej republiky (Severný Vietnam) a Národného oslobodzovacieho frontu (Vietkong – tiež označovaný NFOJV), partizánskej komunistickej organizácie, existujúcej vďaka podpore Vietnamskej demokratickej republiky.

ZSSR a Čína poskytovali Vietnamskej demokratickej republike a Národnému oslobodzovaciemu frontu vojenskú pomoc, priamo však vo výraznej miere nezasahovali. Výnimkou bolo nasadenie sovietskych vojakov, ktorí v počiatočnom období obsluhovali protilietadlové zariadenia a leteckí inštruktori, ktorí cvičili severovietnamských letcov. Od roku 1970 USA rozšírili svoje vojenské akcie, najmä ničivé bombardovanie, na susedné štáty Kambodžu a Laos, ktoré nedobrovoľne poskytovali Vietkongu a severovietnamskej armáde (VĽA) nástupiská pre útoky na Južný Vietnam.

Priebeh

Predohra

V roku 1945, po kapitulácii Japonska, vyhlásil Ho Či Min Vietnamskú demokratickú republiku (VDR). Ale Saigon znovu obsadili francúzske jednotky. Aj napriek zmluve medzi Francúzskom a VDR z roku 1946, ktorá garantovala krajine štatút slobodného štátu v rámci Indočínskej únie, začalo Francúzsko rekolonizačnú vojnu. Po porážke Francúzov bola Indočína roku 1954 rozdelená na Kambodžu, Laos, a Vietnam, ktorý bol provizórne rozdelený 17. rovnobežkou. Jeho južnú časť (Vietnamská republika) ovládal aj s pomocou USA katolícky diktátor Ngô Đình Diệm, na severe (Vietnamská demokratická republika) vládli komunisti na čele s Ho Či Minom.

Komunistom sa prevažne vďaka pomoci ostatných socialistických krajín, hlavne ZSSR a Číny darilo rýchlo (po skončení kórejskej vojny) vybudovať silnú armádu a už v druhej polovici 50. rokov boli schopní posielať do Južného Vietnamu inštruktorov, ktorí cvičili partizánov novo vznikajúceho Vietkongu.

Tí začali so svojimi diverznými aktivitami v Južnom Vietname už koncom 50. rokov. Cieľom ich činnosti bolo zjednotenie oboch krajín a nastolenie socialistického zriadenia. Na infiltráciu do Južného Vietnamu pritom používali takzvanú Ho Či Minovu cestu, sieť infiltračných ciest, chodníkov a iných provizórnych komunikácií, kopírujúca západnú juhovietnamskú hranicu, prechádzajúca pohraničnými oblasťami susedného Laosu a Kambodže, pričom tieto oblasti boli napriek svojej oficiálnej neutralite pod plnou kontrolou severovietnamskej armády (Vietnamskej ľudovej armády – VĽA) a partizánov. V tomto období ale komunistov ešte podporovalo miestne obyvateľstvo, ktoré v partizánoch videlo záchranu z biedy, do ktorej uvrhla krajinu vláda. Vlády v Južnom Vietname neboli počas dlhého obdobia schopné v krajine nastoliť stabilnú a väčšinou obyvateľstva akceptovanú vládu, ktorá by bez zahraničnej pomoci dokázala čeliť komunistickým vojskám.

V roku 1961 začala juhovietnamská vláda, za pomoci zahraničných odborníkov realizovať tzv. program strategických dedín. Náplňou programu, ktorý mal chrániť vidiecke obyvateľstvo pred útokmi partizánov, bolo sústredenie civilistov do opevnených dedín. Okrem izolácie ľudí od partizánov, ktorá by posilnila moc centrálnej vlády mala byť v týchto opevnených dedinách dostupná kvalitnejšia zdravotná starostlivosť a vzdelávanie. Strategické dediny však čoskoro infiltrovali sympatizanti partizánov. Väčšinu roľníkov na programe rozhorčovalo najmä to, že ich odtrhol od rodnej pôdy. To spolu s neochotou vlády zaviesť pozemkovú reformu spôsobovalo ďalšiu nespokojnosť roľníkov, veľká časť ktorých pracovala na draho prenajatej pôde veľkých vlastníkov pôdy. Projekt poznačila aj korupcia úradníkov a snaha budovať strategické dediny za každú cenu. Projekt strategických dedín začal zaostávať za svojimi cieľmi a jeho najväčšou prehrou bola likvidácia prvej vzorovej strategickej dediny partizánmi.

V septembri 1963 americký veľvyslanec vo Južnom Vietname Henry Cabot Lodge informoval Washington, že situácia v krajine sa rýchlo zhoršuje. Vodca Južného Vietnamu Ngo Dinh Diem sa stal čoskoro veľmi nepopulárny. Jeho desaťročné účinkovanie na juhovietnamskej politickej scéne ukončil za tichej americkej podpory prevrat skupiny dôstojníkov ARVN (juhovietnamskej armády) 1. novembra 1963, pri ktorom bol Diem a jeden z jeho bratov zavraždený. Krátko na to 22. novembra 1963 bol zavraždený aj americký prezident J. F. Kennedy, ktorý sa rozhodol zvyšovať aktivitu v juhovýchodnej Ázii podporou všetkých režimov, ktoré bojujú proti komunizmu. Až do volieb v roku 1964 vykonával funkciu hlavy štátu Kennedyho viceprezident Lyndon B. Johnson, ktorý síce s angažovanosťou vo Vietname v súkromí nesúhlasil, ale ako politik hodlal pokračovať v ceste nastolenej jeho predchodcom.

Vypuknutie vojny

Vojaci ARVN počas útoku

Situácia v Južnom Vietname sa začala v roku 1963 zhoršovať. Po Diemovom zosadení a vražde nastalo nestabilné obdobie striedania sa rôznych vlád. Za 9 mesiacov sa vystriedalo 13 juhovietnamských vlád. Problémy začali aj s partizánmi, ktorí boli zhodou okolností do tej doby v útlme, kvôli rozbrojom vo vlastných radoch. V roku 1959, sa odhadoval počet partizánov Vietkongu na 5 000. Do roku 1964 ich počet presiahol 100 000. Podľa tvrdení Vincenta Demmu, vychádzajúceho z predpokladu, že proti jednému partizánskemu bojovníkovi musí stáť 10 vojakov, na potlačenie takto silného partizánskeho hnutia by bolo potrebné angažovanie všetkých ozbrojených síl, ktoré mali USA k dispozícii. Roku 1963 bolo vo Vietname už 16 000 Američanov, väčšina z nich boli vojenskí poradcovia a iní odborníci, ktorí sa nezúčastnili priamo bojov s partizánmi.

30. júla 1964 sa malé juhovietnamské komando zúčastnilo na akcii, ktorej cieľom bolo ničenie radarových staníc pozdĺž pobrežia Severného Vietnamu. Akcia prebiehala v pohraničných oblastiach, ako aj na malých ostrovoch neďaleko severovietnamského pobrežia. V oblasti, ale údajne stále v medzinárodných vodách, sa vyskytoval aj hliadkujúci americký torpédoborec USS Maddox. Ten v Tonkinskom zálive 2. augusta pri odchode z oblasti atakovali tri torpédové člny severovietnamského námorníctva, celá udalosť sa stala známa ako Tonkinský incident. O dva dni neskôr USS Maddox spolu s ďalším torpédoborcom USS Turner C. Joy zasiahol ďalší útok, ako sa však neskôr ukázalo, išlo o omyl. Američania ostreľovali domnelé torpédové člny, pravdepodobne po tom, ako búrka vyradila ich rádiovú i radarovú aparatúru a námorníci si mysleli, že sa opäť ocitli pod paľbou zo severovietnamských torpédových člnov. Americký prezident najprv varoval Hanoj pred nevyprovokovanými útokmi. No po druhom útoku na lode schválil jednorazové letecké údery na ciele v Severnom Vietname.

Na prvých náletoch uskutočnených 5. augusta 1964 sa okrem lietadiel juhovietnamského letectva zúčastnili aj americké lietadlá z 3 lietadlové lode operujúce v Juhočínskom mori. 7. augusta schválil Kongres USA rezolúciu o Tonkinskom zálive, ktorá prezidenta oprávňovala použitím sily proti agresii v juhovýchodnej Ázii. Zatiaľ čo sa boje v Južnom Vietname pomaly stupňovali, prešlo koncom roka 1964 vyše 10 000 vojakov VĽA Ho Či Minovou cestou, aby podporili partizánske jednotky na juhu.

1965 - rozrastanie sa konfliktu

Vylodenie americkej námornej pechoty pri Da Nangu

Americké vedenie sa obávalo vzrastajúceho vplyvu ZSSR a Číny, ktorých spolupráca pri podpore Severného Vietnamu však bola v danom prípade iba lokálnym javom. Americký prezident však prikázal urýchlene zvýšiť mieru angažovania v krajine. Severovietnamci vedomí si vzrastajúcej americkej angažovanosti rýchlo zvyšovali aktivitu, aby zničili juh skôr ako bude plný Američanov. Začiatkom roku 1965 bolo v Južnom Vietname už 170 000 komunistických partizánov. Komunisti pochopili, že už nemajú čas a ak sa nechopia iniciatívy, bude Juh plný amerických vojakov. Ich plán útoku počítal s tým, že zaútočia z hornatej oblasti Centrálnej vysočiny, ktorú kontrolovali už dlhší čas. Po dosiahnutí morského pobrežia by rozdelili Južný Vietnam na dve časti a zvyšné ohniská odporu by potom ľahko zlikvidovali.

Vo februári navštívil VDR predseda sovietskej vlády Alexej Kosygin, ktorý prisľúbil zvýšenie sovietskych dodávok zbraní. Tie prúdili do krajiny najmä po železnici z Číny a tiež cez prístav Haifong.

V tej iste dobe, 22. februára 1965 požiadal generál William Westmoreland, ktorý bol v tej dobe veliteľom amerických vojsk vo Vietname, o posily, ktoré mali zabezpečovať dôležité letisko v Da Nangu, na ktorom sa už dlhší čas nachádzali jednotky letectva a v ktorého blízkosti sa nachádzalo niekoľko tisíc partizánov Vietkongu. Medzi 5. a 8. marcom sa vylodilo 3500 Námorných pešiakov, tvoriacich 9. brigádu USMC, pri Da Nangu. Onedlho po tom, čo sa Američania zakopali okolo letiska v Da Nangu, začali podnikať pešie hliadky, pri ktorých pátrali po partizánoch, ohrozujúcich základňu. Onedlho prišli do Vietnamskej republiky aj ďalšie jednotky Námornej pechoty a 20 000 príslušníkov zabezpečovacích a logistických jednotiek, ktorí mali tvoriť predmostie pre prípadné zvyšovanie počtu nasadených jednotiek. Prezident Johnson sa rozhodol dať americkým jednotkám príkaz, aby aktívne vyhľadávali a ničili nepriateľa. Tento príkaz bol pred verejnosťou držaný v tajnosti 2 mesiace. 20. apríla sa v Honolulu na Havajských ostrovoch stretol prezident Johnson so svojimi najvyššími poradcami, vrátane Roberta McNamaru, generála Williama Westmorelanda, náčelníka generálneho štábu generála Earla Wheelera, prezidentovho poradcu Williama Bundyho a veľvyslanca Taylora, ktorí odporučili prezidentovi aby vyslal do Vietnamu ďalších 40 000 vojakov.

3. mája dorazila do Vietnamu prvá jednotka Americkej armády. Išlo o 173. výsadkovú brigádu, ktorá bola premiestnená z japonskej Okinawy do Bien Hoa, ležiaceho na strategicky dôležitej ceste č. 1 severovýchodne od Saigonu, kde mala tvoriť nárazníkové pásmo pri častých útokoch Vietkongu na hlavné mesto.

Komunisti zatiaľ 11. mája 1965 odštartovali ofenzívu, tým že rozdrvili jednotky ARVN v provincii Phuoc Long, severne od Saigonu. Americké velenie sa v reakcii na to rozhodlo energicky obkľúčiť s jednotkami, ktoré práve prišli zo Spojených štátov, rozsiahle oblasti Centrálnej vysočiny, v ktorých sa vyskytovalo v tej dobe najviac nepriateľských jednotiek.

18. júna prebral vládu v Saigone Nguyen Cao Ky, ako nový premiér spolu s novým prezidentom Nguyenom Van Thieuom vytvorili už 10. vládu za posledných 20 mesiacov. Američania sa do prevratov nemiešali, ale boli si vedomí ako oslabujú už aj tak vojnou ničenú krajinu. V deň prevratu prebehol prvý z náletov osemmotorovými bombardérmi B-52 v juhovýchodnej Ázii. V rámci operácie Arc light vyštartovalo 27 bombardérov B-52F zo základne na ostrove Guam v Tichom oceáne, aby bombardovali oblasti obsadené Vietkongom. Pri nálete boli stratené prvé dve lietadlá B-52 po tom čo sa zrazili vo vzduchu

V júni 1965 sa v Južnom Vietname nachádzalo asi 82 000 amerických vojakov. 28. júla oznámil americký prezident Johnson verejnosti, že do Vietnamu bude vyslaných ďalších 44 plukov vojska. Počet Američanov vzrastie na 125 000 mužov. Taktiež mesačné odvody vzrastú zo 17 000 na 35 000 brancov mesačne. Prezident potom požiadal Kongres o dodatočných 1,7 miliardy dolárov na vedenie vojny v juhovýchodnej Ázii. Na konci júla sa v zátoke Cam Ranh vylodila 101. výsadková divízia „Screaming Eagles“, ktorá si postavila základňu neďaleko pobrežného mesta Quang Ngai. Počas najbližších 2 rokov divízia operovala v ťažkom teréne Centrálnej vysočiny. 22. augusta táto jednotka začala operáciu Gibraltar, ktorá mala spraviť priestor pre príchod 1. aeromobilnej divízie. Počas bojov jednotky 101. výsadkovej divízie spolu s jednotkami Námornej pechoty odblokovali cestu QL-19 spájajúcu Qui Nhon a Plei Ku, zároveň sa prebojovali do oblasti An Khe, kam sa mala nová divízia premiestniť. Okolie mesta An Khe na Centrálnej vysočine sa vyznačovalo silnou aktivitou Vietkongu, počas operácie Gibraltar bolo zabitých viac než 200 komunistov. Prvé jednotky 1. aeromobilnej divízie sa vyloďovali v prístave Qui Nhon od 11. do 13. septembra.

Vojaci 9. práporu prvej aeoromobilnej divízie pri helikoptérovom výsadku v Ia Drang

1. aeromobilná divízia bola v tej dobe najväčšia jednotka svojho druhu na svete. Mala k dispozícii 440 helikoptér, ktoré boli schopné v priebehu jedného výsadku premiestniť až 2500 plne vyzbrojených pešiakov. 14. novembra 1965 bol vyslaný 7. pluk aby zaistil údolie Ia Drang, nad ktorým sa vypínal pohraničný kopec Chu Pon. Kopec pretkaný sieťou tunelov, bol základňou VĽA o čom však Američania netušili. Partizáni prezieravo zhodnotili situáciu a vzhľadom na to, že boli v zhruba desaťnásobnej početnej prevahe a rozhodli sa na Američanov zaútočiť.

7. pluk sa dostal do obkľúčenia, ale vytrvalo sa bránil celý deň a noc. Situácia sa stávala čoraz zložitejšou. Ranení americkí vojaci boli odsúvaní vojenskými helikoptérami. Helikoptéry tiež privážali muníciu a poskytovali vojakom krytie. Na pomoc obkľúčeným bolo použité aj delostrelectvo a letectvo, strategické bombardéry B-52, tak boli na priamu podporu jednotiek použité po prvýkrát. Komunisti uvedomiac si, nemožnosť porážky nepriateľa sa stiahli do Kambodže, kam ich Američania nesmeli prenasledovať.

Po ukončení prenasledovania na vietnamsko-kambodžských hraniciach mohli obe straty zhodnotiť výsledok bojov. Padlo vyše 4500 partizánov, Američania stratili 229 vojakov a mali 250 ranených. Podstatné bolo to, že Američania zastavili postup partizánov a VĽA Centrálnou vysočinou.

1966

Vojna však nebola pre americkú stranu ani zďaleka vyhraná. ARVN bola v rozklade a polovicu vidieckych oblastí kontrolovali partizáni. Generál William Westmoreland bol presvedčený, že nepriateľovi nesmie nechať čas na obnovenie síl a od začiatku roku 1966 viedol agresívne útočné operácie. Jednou z najväčších bola operácia White Wing známa aj ako operácia Masher alebo Thang Phong II, ktorú viedli americké, juhovietnamské a juhokórejské sily v provincii Binh Dinh od 24. januára 1966.

Američania si od začiatku neboli istí, do akej miery sú komunistické sily v Južnom Vietname podporované z kambodžského územia a aký je presný rozsah severovietnamských logistických ciest, známych ako Ho Či Minova cesta. Pohraničné oblasti s Kambodžou a Laosom prakticky neboli pod kontrolou akejkoľvek centrálnej vlády od francúzskeho odchodu v roku 1954. Po tom, čo sa začiatkom roku 1966 sily 1. aeromobilnej divízie do oblasti prebojovali do tejto oblasti, už nebolo žiadnych pochýb, že Kambodžské územie je komunistami zo Severného aj Južného Vietnamu intenzívne využívané ako nedotknuteľná zásobovacia základňa.

25. októbra 1966 USA navrhli Severnému Vietnamu, že do 6 mesiacov stiahnu všetky svoje sily z Južného Vietnamu, ak budú z Juhu stiahnuté všetky vojská VĽA. Ku koncu roka bolo vo Vietname už vyše 300 000 amerických a 50 000 juhokórejských a austrálskych vojakov.

Bombardovanie severu

Spolu s bojmi v Južnom Vietname, ktorý sa márne snažil vyhnať partizánov a jednotky VĽA zo svojho územia, prebiehali aj nálety na Severný Vietnam a v rovnakej miere na pohraničné oblasti neutrálnej Kambodže a Laosu, kadiaľ viedla zásobovacia Ho Či Minova cesta.

Bombardovanie ale bolo vedené veľmi neohrabaným spôsobom. Vojenskí experti a poradcovia amerického prezidenta totiž vymysleli množstvo obmedzení, aby nevyprovokovali vojnu s Čínou, a aby nepripravili o život sovietskych poradcov podieľajúcich sa na stavbe severovietnamskej protivzdušnej obrany.

Do polovice 70. rokov mala Vietnamská demokratická republika najdokonalejšiu protilietadlovú obranu na svete. Nálety však pokračovali, od roku 1965 s prestávkami až do roku 1973. Podľa niektorých odhadov za 8 rokov priniesli smrť až 100 000 civilistom a spôsobili ohromné materiálne škody.

1967

Americkí vojaci pri východe z partizánskeho tunelu

Boje v Južnom Vietname pokračovali. V januári 1967 obkľúčili jednotky americkej a juhovietnamskej armády oblasť tzv. „železného trojuholníka“, na západ od Saigonu. Oblasť sa Američania snažili márne dobyť už dlhší čas. V tejto opevnenej oblasti sa ukrývalo veľké množstvo partizánov a boli odtiaľ často podnikané útoky proti Saigonu.

V priebehu niekoľkých dní americké a juhovietnamské jednotky oblasť obsadili, padlo pri tom 78 Američanov a asi 700 partizánov, ďalších 400 ich bolo zajatých. Nečakaný útok síce partizánov zaskočil, ale tí nestratili duchaprítomnosť a prevažná väčšina z nich sa stiahla z oblasti bez boja. Americké jednotky asi mesiac preskúmavali oblasť, ničili bunkre a sklady, ale nakoniec z oblasti odišli, čím dovolili partizánom vrátiť sa.

V tom istom čase navrhli USA severovietnamskej strane rokovania o mieri. Komunisti ich odmietli. USA obnovili nálety, pričom pomoc Južnému Vietnamu poskytlo aj Thajsko, ktoré vyslalo 3 000 vojakov a poskytlo americkému letectvu svoje letecké základne.

Koniec 1967 a 1968

Útočiace jednotky VĽA počas ofenzívy Tet

Práve v tejto rozporuplnej dobe, začalo Hanojské politbyro plánovať novú ofenzívu, ktorá by vyhnala Američanov z krajiny. Severovietnamci naplánovali novú ofenzívu na sviatky „Tet“, vietnamský Nový rok – najväčší sviatok v roku, keď bude prímerie, Američania budú menej ostražití, Juhovietnamci budú oslavovať a väčšina z ich vojakov bude na dovolenkách doma.

Američania od konca roku 1967 zachytávali správy a zajatcov, ktorí tvrdili, že príde ofenzíva ktorá vyženie všetkých interventov z krajiny. Týmto správam neprisudzoval nikto veľký význam, pretože práve počas roku 1967 utrpelo partizánske hnutie najťažšie porážky.

Z čisto vojenského hľadiska bolo pre partizánov nemožné udržať obývané oblasti, na ktoré sa ofenzíva mala sústrediť, pod kontrolou. Partizánom sa ale postupne podarilo odlákať veľké množstvo amerických jednotiek do neobývaných pohraničných oblastí. Jedna z nich bola odlúčená základňa americkej Námornej pechoty Khe Sanh, nachádzajúca sa neďaleko miesta, kde sa stretávala juhovietnamská, severovietnamská a laoská hranica. Tu sústredili partizáni a VĽA obrovské množstvo vojakov a vydali falošné správy o tom, že hlavný útok celej ofenzívy bude smerovať práve sem.

Zatiaľ čo sa celý svet pozeral na boje v okolí Khe Sanhu, Vietkong infiltroval všetky významnejšie juhovietnamské mestá. Po celom Južnom Vietname, s výnimkou Khe Sanhu, začalo platiť koncom januára 1968 prímerie. Američania brali doterajšie správy na ľahkú váhu, o to väčšie bolo prekvapenie, keď sa v noci z 29. na 31. januára 1968 spustili nečakané boje po celej krajine. Každé väčšie mesto sa stalo cieľom komunistov. Tvrdé boje hneď od začiatku prebiehali v Saigone, kde sa terčom partizánskeho komanda stalo americké veľvyslanectvo ale aj prezidentský palác a väčšina významných inštitúcií a objektov. Sprvu partizáni prenikli do väčšiny miest, Američania, ale aj ARVN ktorá sa na počudovanie nedala zaskočiť, sa dali na rozhodný odpor a čoskoro vyhnali väčšinu partizánov z veľkých miest.

Jediné väčšie mesto, v ktorom sa partizáni udržali dlhšie bolo Hue. Toto mesto, historický klenot krajiny, bolo juhovietnamskými obrancami považované za nevojenský cieľ. O to väčšie bolo ich prekvapenie, keď sa Vietkong prestrieľal do centra mesta a zriadil si veliteľstvo uprostred historickej citadely, veľkej stredovekej pevnosti, sídla niekdajších Vietnamských panovníkov.

Medik ošetrujúci raneného príslušníka námornej pechoty, rota H, 2. prápor 5. pluku námornej pechoty počas bojov v Hue

Spolu s partizánmi prenikli do mesta aj komunistickí komisári, ktorých úlohou bolo likvidovať nepriateľov ľudu. Medzi nich podľa kritérií Vietkongu patrili mnohí príslušníci inteligencie, úradníci, štátni zamestnanci, policajti, kňazi, kňažky, obchodníci, cudzinci a množstvo žien a detí. Po oslobodení mesta sa ukázali, že komunisti popravili stovky civilistov. Uprostred toho všetkého sa americká Námorná pechota a jednotky juhovietnamských výsadkárov pokúšali o protiútok, ktorým chceli vyhnať partizánov z mesta. Tí sa ale postavili na tvrdý odpor, bojovalo sa o každú ulicu, každý dom, každý meter mesta. Partizáni viedli účinné protiútoky a často zatlačovali námornú pechotu z ťažko nadobudnutých pozícií späť. Vietkong sa pri tom do značnej miery spoliehal na to, že v bojoch nebudú použité ťažké zbrane a letecká podpora, kvôli historickej hodnote mesta, ako aj kvôli prítomnosti civilného obyvateľstva. Američania si však predsa po prvých dňoch ťažkých bojov zavolali letectvo, pretože dobývanie každého metra mesta muselo byť vykúpené krvou. O mesto sa bojovalo pomerne dlho a tvrdo, ale po tom čo sa 1. Aeromoblinej div. podarilo uzavrieť poslednú medzeru v obkľúčení okolo mesta, bol osud partizánov spečatený. O dva dni neskôr, 23. februára 1968 padli poslední z partizánov, ktorí prenikli do citadely.

Mesto Hue bolo opäť v rukách Američanov a juhovietnamcov. Cena za toto víťazstvo bola ale vysoká. Padlo skoro 600 amerických a juhovietnamských vojakov, ďalších 3 000 bolo ranených. Padlo vyše 5 000 partizánov, iba 89 bolo zajatých. Najhorší osud ale postihol civilné obyvateľstvo – Vietkong zavraždil asi 3 500 obyvateľov mesta, ďalších 2 000 sa stalo obeťami bojov a 116 000 ich zostalo bez strechy nad hlavou.

Kým sa zvyšok krajiny začal spamätávať z ťažkých bojov, boje pokračovali v pohraničnej základni Khe Sanh. Tá bola od 21. januára 1968 obkľúčená niekoľkými divíziami VĽA. Do okolia základne bolo počas bitky zhodených 110 000 ton bômb a napalmu, bolo to jedno z najintenzívnejšie bombardovaných miest v histórii vojenstva. Severovietnamské jednotky v oblasti začali začiatkom apríla ustupovať. 1. aeromobilná div., ktorá bola vyslaná na pomoc obkľúčenej základni, ich síce prenasledovala, ale nemohla opäť prekročiť hranice Vietnamskej republiky.

VĽA utrpela v okolí Khe Sanhu katastrofálne straty, podľa odhadov padlo 10 až 15 000 jej bojovníkov. Americké straty boli v porovnaní s nimi nízke, padlo len niečo viac než 400 vojakov. Z nepochopiteľných dôvodov bola ale americká základňa v Khe Sanhu po skončení bojov opustená a nechaná napospas partizánom, ktorí sa o niekoľko rokov vrátili a začali ju používať.

Ofenzíva „Tet“ sa skončila pre komunistov obrovským debaklom, namiesto všeobecného povstania vyprovokovali medzi juhovietnamcami iba nenávisť. V priebehu prvého týždňa bojov padlo okolo 30 000 partizánov. Podarilo sa im však iné celkom nečakané víťazstvo, americká verejnosť, ktorá bola do tej doby chlácholená tvrdeniami že vojna sa čoskoro skončí, odrazu uvidela v televízii nové ešte krutejšie boje, než kedykoľvek predtým. Akoby to nestačilo, ani po skončení bojov neboli ochotní komunisti rokovať o mieri. Bolo jasné, že vojna sa povlečie. V Spojených štátoch začala prevládať protivojnová nálada ešte viac a bol vyvíjaný veľký tlak aby boli americké vojská stiahnuté.

Civilisti povraždení americkými vojakmi v My Lai.

Ráno 16. marca 1968 vkročili americkí vojaci na rutinnej kontrolnej hliadke do osady My Lai. Ich jednotka bola v okolí osady v predošlých dňoch ostreľovaná partizánmi a prišla o výraznú osobnosť sgt. Cocksa z roty C 1. práporu 20. pechotného pluku 11. brigády divízie Americal. Veliteľ americkej jednotky kpt. Medina následne prikázal svojim mužom zaútočiť na civilistov. Besnenie napokon zastavili príslušníci iných amerických jednotiek, ale masaker neprežilo asi 350 až 500 civilistov. Nešlo o úplne ojedinelý incident, udiali sa aj iné útoky na civilné obyvateľstvo zo strany amerických vojakov. Nemožno však opomenúť fakt, že komunistickí partizáni ale aj vládna juhovietnamská armáda sa k svojim krajanom správala s rovnakou, ak nie s ešte väčšou krutosťou.

Civilisti si počas vojny vytrpeli ponižovanie a neprávosti od obidvoch bojujúcich strán. Partizáni, Američania aj juhovietnamci pritom vyhlasovali, že bojujú za demokraciu a ľudské práva, či za Vietnamský ľud. Partizáni napríklad neváhali mrzačiť a zabíjať svojich krajanov, používať ich ako živé štíty, a pri tom ešte drzo obviňovať Američanov z barbarských vojnových zločinov, ktoré páchajú na vietnamskom ľude.

"…zdalo sa, že neutráli sú na tom zo všetkých najhoršie. Zabíjal ich Vietkong, zabíjala ich Juhovietnamská armáda. Úbohí nešťastníci."

Po porážke ofenzívy „Tet“ boli Američania asi najbližšie k víťazstvu, tento fakt si však v tej dobe uvedomoval asi len málo kto. Vietkong bol po ťažkých bojoch silne zdecimovaný. Jeho oslobodzovacie úlohy musela definitívne zastúpiť VĽA, ktorá už ale nebola tvorená presvedčenými bojovníkmi, ktorí sa postavili proti svojej vláde v Južnom Vietname, ale mladými brancami zo Severného Vietnamu.

Vietnamská vojna v tej dobe stratila ráz národnooslobodzovacieho boja. Stala sa vojnou dvoch suverénnych štátov. Do konca roku 1968 už vo Vietname neprebehlo žiadne väčšie ozbrojené stretnutie. Pokračovala však drobná partizánska vojna s prestrelkami menších jednotiek, paľbou ostreľovačov ako aj útoky amerického letectva. Partizáni sa začali viac sústreďovať na kladenie mín a partizánske prepady. Ďalej sa pokúšali udržať si aspoň tie oblasti, ktoré mali pod kontrolou pred ofenzívou „Tet“.

Roky 1967 a 1968, ktoré priniesli eskaláciu konfliktu mali za následok potrebu zvýšeného množstva brancov do amerických ozbrojených síl. To viedlo k začiatku odvodov aj na vysokých školách, proti čomu sa zdvihla vlna odporu medzi americkou strednou triedou. Americká intervencia vo Vietname bola prvým americkým konfliktom, kedy boli použité vo veľkej miere jednotky so zmiešaným rasovým zložením. Bok po boku bojovali afroameričania aj bieli. Doma v USA to bolo obdobie začiatku zrovnoprávňovania, ktoré však nenapredovalo, tak ako si to mnohí černosi priali. U černošského obyvateľstva sa preto čoskoro prejavil pokles záujmu o angažovanie v dôsledku nevyriešených problémov na domácej scéne.

1969

Jednotky 101. výsadkovej divízie

30. apríla 1969 dosiahol počet amerických vojakov vo Vietname svoj vrchol, nachádzalo sa tam 543 000 vojakov. Vo Vietname sa nachádzala väčšina amerických ozbrojených síl. Akékoľvek zvyšovanie počtu vojakov vo Vietname by si vyžiadalo povolanie strategických záloh, čím by sa vyrovnalo niektorému z 2 predošlých svetových konfliktov. Od tohto momentu za začal počet amerických vojakov v oblasti znižovať.

Rok 1969 bol na bojové operácie v porovnaní s tými predošlými pomerne pokojný. V máji prebehol v blízkosti údolia A Shau desaťdňový boj o kótu 937 s vietnamským názvom Dong Ap Bia, neskôr americkými vojakmi pomenovanú „Hamburger Hill“ (podľa toho, že že vojaci, ktorí oň bojovali vyzerali na konci ako mleté mäso na hamburgery). Kótu sa snažili dobyť jednotky 503. a 506. pluku 101. výsadkovej divízie. Pri boji došlo k omylu, keď helikoptéry vzdušného delostrelectva spustili v neprehľadnom teréne paľbu do vlastných jednotiek a zabili dvoch a zranili 35 amerických vojakov. Pričom tým pomohli nepriateľovi odraziť prebiehajúci útok vlastných jednotiek. Postup k vrcholu bol zdĺhavý, prevažne kvôli komplikovanému terénu a odhodlanej obrane nepriateľa. Kopec bol pretkaný tunelmi a partizáni boli preto schopní každú noc privážať posily a odvážať ranených. Bunkre severovietnamským jednotkám poskytovali ochranu dokonca aj pred útokmi letectva a delostrelectva. Americké jednotky na kopec zhodili 450 ton bômb a 68 ton napalmu. Vegetácia na vrchole kopca bol na konci bojov úplne zničená. Väčšina vojakov VĽA sa poslednú noc bojov stiahla. Výšina bola dobytá 20. mája 1969. Americkí vojaci kótu pomenovali „Hamburger Hill“, . Boje oň stáli život 47 Američanov a ďalších 372 bolo ranených. Americké jednotky našli na bojisku 630 tiel mŕtvych vojakov VĽA, 7. a 8. prápor 29. pluku VĽA boli prakticky zničené. Americké jednotky po skončení bojov oblasť kóty opustili, pričom tak dovolili Severovietnamcom znovu obsadiť kótu bez boja. Tento krok bol neskôr domácou verejnosťou ostro kritizovaný.

2. septembra 1969 zomrel Ho Či Min. Vodca vietnamskej revolúcie vo svojom závete prikazoval pokračovať v boji proti imperialistom až do víťazného konca.

14. novembra sa uskutočnila najväčšia protivojnová demonštrácia v histórii USA, zúčastnilo sa na nej 250 000 demonštrantov. Veľa protestujúcich proti vojne vzišlo z radov vracajúcich sa vojakov, ktorí boli sklamaní z toho akým spôsobom sa vojna vo Vietname vedie. V tej dobe povinná vojenská služba v USA trvala 1 rok, po tom sa každý branec mohol rozhodnúť, či si ju nechce predĺžiť o ďalší rok, alebo sa vráti domov. Armáda bojujúca vo Vietname vlastne nebola jedna, bolo to 8 rôznych armád, lebo len veľmi málo vojakov si predlžovalo svoju povinnosť. Nedostatkom skúsených vojakov trpeli hlavne bojové jednotky, neskúseným nováčikom zväčša nikto nepomáhal a tí sa museli prehrýzť rovnakými problémami ako ich predchodcovia. Do konca roku 1969 odišlo z Vietnamu 115 000 amerických vojakov, dovtedy už prekročili americké straty 40 000 padlých. Úloha ochraňovať Južný Vietnam prešla na pol milióna vojakov juhovietnamskej armády – začala sa tzv. „vietnamizácia“. Nový americký prezident Richard Nixon síce začal so sťahovaním amerických jednotiek, no bol svojim spôsobom ochotný vojnu ukončiť.

1970

Vietnamský UH-1D Huey 211. helikoptérovej perute počas operácie v delte Mekongu, 18. júla 1970

Jedným so strategických ťahov Američanov bolo v apríli 1970 prekročenie kambodžsko-vietnamských hraníc a útok na časť Kambodže, kade prechádzala Ho Či Minova cesta. Jej prerušenie malo čiastočne sťažiť situáciu partizánom odrezaným na juhu. V USA ale rozšírenie bojových operácií aj na Kambodžu spôsobilo veľké nepokoje, pri jednej demonštrácii boli zastrelení 4 študenti na univerzite v Ohiu. Následne bolo zatvorených 400 vysokých škôl po celých USA, kým sa nepokoje medzi študentmi neutíšia. Aby upokojil verejnú mienku, Nixon oznámil, že americké jednotky preniknú len 40 km do vnútrozemia Kambodže, ako aj to že sa po čase stiahnu späť do Vietnamu. To samozrejme partizáni čoskoro využili a okamžite sa bez boja stiahli za toto 40 km pásmo, kde boli v bezpečí. Pri bojoch v Kambodži padlo okolo 350 amerických vojakov. V tom istom období partizáni ako odvetu zabili v Južnom Vietname pri rôznych často i bombových útokoch 450 civilistov.

Spolu s odchodom z Kambodže prebiehalo aj sťahovanie amerických vojsk z Vietnamu, v jednotkách klesla morálka, nikto nechcel byť posledným padlým Američanom vo vojne. Na počiatku roku 1970 dokonca jedna čata pechoty 1. Aeromobilnej divízie odmietla vykonávať rozkazy svojho nového mladého veliteľa, zahodila zbrane a zostala v džungli celý mesiac, dokým mladého poručíka neodvolali a nedovolili sa vojakom vrátiť k pristávacej ploche inou cestou, než tou ktorou prišli. (Pre pochopenie – vojaci pre návrat z prieskumných misií nezvykli používať tú istú cestu, po ktorej prišli, pretože im hrozilo nebezpečenstvo, že ich na nej bude čakať nepriateľská pasca, alebo míny. Nový veliteľ pravdepodobne o podobných zaužívaných postupoch vôbec nevedel. V neskoršom období sa podobné incidenty opakovali.) Čoraz viac starostí o ochranu krajiny prechádzalo na plecia ARVN. Stúpal počet jej vojakov, ale ich odhodlanie bojovať bolo dosť nízke. Vysokú bojaschopnosť porovnateľnú s americkými jednotkami si udržalo iba niekoľko málo divízií.

Pokračovali tiež odvetné nálety na Laos, Kambodžu a Severný Vietnam. Prezident Nixon varoval Hanoj, že intenzita náletov sa zvýši, ak budú útoky na Južný Vietnam naďalej pokračovať.

1971

V nasledujúcom roku prebehla invázia do Laosu, jej sa už však neúčastnili žiadni americkí pešiaci, asistovali iba letci a posádky helikoptér, ktorí pomáhali pri bojoch juhovietnamskej armáde. Severovietnamci ale využili blízkosť svojich základní a vrhli do boja všetko čo mali. Juhovietnamci sa nakoniec z Laosu predčasne stiahli, za vysokých strát.

V tej istej dobe komunisti v Severnom Vietname intenzívne zbrojili. Svoju armádu vyzbrojovali novými tankmi a delostrelectvom. Bola to doslova ťažká výzbroj, v porovnaní s tým čo nasadili proti Američanom v predošlom období. Začali tiež prípravy novej ofenzívy, ktorá sa mala začať na jar roku 1972.

1972

30. marca 1972 zaútočilo 15 divízií, teraz už prevažne VĽA, na juh zo všetkých strán – teda z Kambodže, Laosu ako aj cez demilitarizovanú zónu (hranicu oboch Vietnamov, na ktorej sa dovtedy nebojovalo). Útok hlavne vďaka masívnemu nasadeniu tankov napredoval pomerne úspešne. Jednotky ARVN ktoré obraňovali demilitarizovanú zónu boli rozdrvené. 29. apríla padlo do rúk komunistom po ťažkých bojoch strategicky dôležité mesto Quang Tri, najväčšie juhovietnamské mesto ležiace severne od Hue. Po jeho páde sa po ceste č. 1, hrnuli do zdanlivého bezpečia k Hue tisícky civilistov utekajúcich pred bojmi. VĽA ale cestu preťala a začala ju po celej dĺžke ostreľovať. Pri nechutnej masakre zahynulo okolo 2000 civilistov. Američania sa neboli ochotní nečinne prizerať postupu komunistov. Okamžite po začiatku ofenzívy spustili najintenzívnejšie bombardovanie Severného Vietnamu za celú vojnu. Nálety boli vedené po prvýkrát naozaj efektívne a bez obmedzení. Ruku v ruke s tým boli priamo podporované aj jednotky ARVN. Tak sa postupne komunistická ofenzíva spomaľovala, až sa nakoniec zastavila. Juhovietnamci neisto, ale predsa prešli do protiútoku a oslobodili späť väčšinu krajiny. Quang Tri znovu oslobodili 14. septembra. Ofenzíva stála komunistov 100 000 padlých, Južný Vietnam postrádal 40 000 vojakov.

Počas intenzívnej leteckej vojny nad Severným Vietnamom sa znovu rozpútali masové protesty proti vojne. V tomto období boli 8. júna 1972 pri jednom z náletov juhovietnamského letectva omylom zhodené napalmové bomby na civilné obyvateľstvo v osade Trang Bang. Známe zábery popálených, vystrašených detí vybiehajúcich zo zasiahnutej osady sa stali jednými zo smutných obrazov vojny, často mylne stotožňovaným s masakrom v My Lai.

1973 – 1974

Od roku 1972 sa americká účasť zúžila na leteckú podporu, stroje F-4N Phantom II a Vought A-7 Corsair II (zadná trojica)

Sila náletov prinútila komunistov po prvýkrát si seriózne sadnúť k rokovaciemu stolu. Parížske rokovania ale boli zradou Južného Vietnamu, pripomínajúcu Mníchovskú dohodu, ktorá spečatila existenciu predvojnového Československa. Dohoda medzi USA, Južným Vietnamom, Vietkongom a Severným Vietnamom bola nakoniec podpísaná koncom januára 1973 v Paríži. Mali sa ukončiť bojové operácie všetkých bojujúcich strán, a USA mali stiahnuť zvyšok svojich vojakov z Vietnamu v priebehu 60 dní.

Juhovietnamský prezident Thieu označil dohodu za faktickú kapituláciu svojej krajiny, pretože dobre vedel, že komunisti ju budú ignorovať. Komunisti ju ignorovali aj napriek tomu, že do Vietnamu bola vyslaná medzinárodná misia, ktorá mala na jej dodržiavanie dohliadať. Thieu to však musel akceptovať, dohoda by bola platná aj bez toho, že by ju podpísali predstavitelia Južného Vietnamu, krajiny na ktorej území prebiehal v podstate celý konflikt. Rozdiel by bol iba v tom, že potom by už Južný Vietnam nemohol očakávať zo strany USA akúkoľvek pomoc. Práve v tej dobe (začiatok roka 1972) prepukla v USA aféra Watergate a Vietnam sa zrazu stratil zo sféry záujmov amerických politických špičiek. Nepomohli ani ubezpečenia Nixona, že USA podporí Južný Vietnam v prípade akejkoľvek severovietnamskej agresie. Od začiatku prímeria do konca roku 1974 zahynulo v bojoch s komunistami 14 000 vojakov ARVN.

1975

Komunisti celkom istí tým, že USA, už nebudú zasahovať do bojov, začiatkom roku 1975 začali ďalšiu ofenzívu. Sprvu opatrne, skúšajúc reakcie Juhovietnamcov. Tí boli v tej dobe postihnutí nielen nízkou morálkou, ale už aj nedostatkom náhradných dielov a munície, ktorou ich teraz už veľmi nedostatočne zásobovali z USA. Začiatkom februára nečakane padla po týždňových bojoch Centrálna vysočina. Nebola žiadna šanca, že by bolo možné zachrániť celú krajinu, padlo rozhodnutie brániť len pobrežné oblasti.

Prúdy utečencov z Centrálnej vysočiny sa spolu s ustupujúcimi vojakmi stali ľahkým terčom, zatiaľ čo sa blížili k Tuy Hoa, kam z pôvodných 200 000 dorazila 25. marca zhruba tretina z nich. Medzitým jednotky o sile piatich divízií VĽA prerazili cez Quang Tri a blížili sa k Hue, ďalšie jednotky preťali cestu č. 1 medzi Hue a Da Nangom, a tak spečatili osud starého cisárskeho mesta. To dobyli komunisti 26. marca 1975. Zvyšok demoralizovaných jednotiek ARVN v oblasti sa sústredil okolo Da Nangu. Mesto bolo preplnené utečencami a vojakmi. Na mesto zaútočili 4 divízie VĽA. Ich útoku však predchádzala silná delostrelecká príprava. V meste vypukol chaos a po tom, čo ho opustila väčšina veliacich dôstojníkov, už 100 000 vojakov ARVN a domobrany v meste neznamenalo žiadnu vojenskú silu. Mesto padlo prakticky bez boja 30. marca. Juhovietnamci dočasne zastavili komunistov 60 km od Saigonu. 22. apríla po týždňových bojoch aj táto obranná línia podľahla presile. Začali sa boje o Saigon.

Posádka lietadlovej lode zahadzuje vietnamský UH-1 do mora aby uvoľnila miesto pre pristátie ďalších strojov

Medzitým sa k vietnamskému pobrežiu priblížili lode americkej 7. flotily. Ich úlohou bola evakuácia asi 8000 Američanov a aspoň časti Vietnamcov, ktorých by po obsadení krajiny čakala neistá budúcnosť. Hlavnou americkou silou boli 3 lietadlové lode. Američanom sa podarilo evakuovať 7000 ľudí. Pristávacie zóny sa nachádzali na základni Tan Son Nhut a v areáli amerického veľvyslanectva v Saigone. Do oblasti pristávacích zón sa tlačili obrovské davy vietnamských civilistov a vojakov. Pri odlete posledných helikoptér sa museli americkí Námorní pešiaci pred rozhnevanými zástupmi brániť slzotvorným plynom a pažbami zbraní. Na základni Tan Son Nhut boli zaznamenané aj posledné americké straty, keď severovietnamské delostrelecké granáty usmrtili 2 príslušníkov Námornej pechoty. Ani jeden z nich ešte nemal 21 rokov. Americké a vietnamské helikoptéry privážali utečencov na lietadlové lode, no ich paluby sa čoskoro preplnili. Američania boli nútení zavadzajúce helikoptéry UH-1 (majúce hodnotu viac než 250 000 dolárov) zhadzovať z palúb lodí do mora. (USA stratili v priebehu rokov 1962 – 1973 v juhovýchodnej Ázii neuveriteľných 4860 helikoptér, z toho 2588 v boji).

Márnu obranu Saigonu prerazilo 10 komunistických divízií. Delostrelecká paľba ustala a mestom sa valili tanky T-54. Doobeda zaviala nad prezidentským palácom vlajka Vietkongu. Nasledujúci deň, 1. mája 1975, sa vyše desať rokov trvajúce boje skončili.

2. júla 1976 vznikla zjednotením Vietnamskej Demokratickej republiky a Vietnamskej republiky Vietnamská Socialistická republika.

Dohra

Použitie napalmu

V juhovýchodnej Ázii použili intervenčné vojská 14 miliónov ton bômb a inej munície, to sa rovná 700 atómovým bombám Little Boy, ktorá dopadla na Hirošimu. Niektoré štatistiky ukazujú, že počas vojny 16 % obyvateľov Vietnamu zahynulo, 57 % zostalo bez strechy nad hlavou a vyše milióna detí sa stalo sirotami. Vietnam, Laos a Kambodža boli postihnuté najničivejším ozbrojeným konfliktom od konca druhej svetovej vojny.

Intervencia USA vo Vietname bola typická neefektívnym použitím veľmi mohutnej palebnej sily. Bojové operácie silne poškodili aj životné prostredie. USA použili na odlisťovanie džungle obsadenej partizánmi herbicíd Agent Orange. Z chemického hľadiska išlo o zmes v pomere 1:1 kyseliny 2,4-dichlórfenoxyoctovej (2,4-D) a kyseliny 2,4,5-trichlórfenoxyoctovej (2,4,5-T). Vedľajším produktom pri výrobe 2,4,5-T boli dioxíny, najmä vysoko toxický 2,3,7,8-tetrachlórdibenzo-p-dioxín (TCDD), ktorý spôsobuje rakovinu a poškodzuje dedičný materiál. Celkom bolo použitých 70 tisíc ton herbicídov, ktoré mohli obsahovať 150 kg dioxínov. Aj po desaťročiach sa preto vo Vietname rodia znetvorené deti a aj americkí vojaci, ktorí sa s Agent Orange dostali do kontaktu, splodili poškodené deti. Používala sa tiež kyselina dimethylarsinová (Agent blue) na ničenie úrod ryže, v oblastiach obsadených partizánmi.

Použitie herbicídu Agent Orange

Spojeným štátom sa počas celej vojny nepodarilo nájsť vhodnú stratégiu na porazenie početne slabšieho nepriateľa. Sami si dokonca vytvorili obmedzenia, ktoré bránili využitiu víťazstiev, ktoré by viedli ku konečnej porážke severného Vietnamu. Pacifistické hnutie v USA ako aj po celom svete zmobilizovalo svoje sily a neraz prinútilo americkú vládu konať iracionálne. Akékoľvek ofenzívy mimo južného Vietnamu vyvolávali obrovské protesty verejnosti, tie mohli a často aj prerastali do občianskych nepokojov. Tak vlastne zväzovali Amerike ruky. Nakoniec vojna vyústila k stiahnutiu vojsk, ktoré boli vo Vietname zbytočné, ak nemohli víťaziť, ale iba odďaľovať pád Saigonu.

Vojna mala za následok aj zmenu konskripčného systému v Spojených štátoch, ktorým sa doplňovali americké ozbrojené sily, najprv na žrebovací systém a nakoniec na dobrovoľnú profesionálnu armádu. Ukázalo sa že odvodu do armády sa v priebehu vojny vyhlo pol milióna mužov, medzi nimi aj budúci prezident Bill Clinton. (George Walker Bush sa jej vyhol nepriamo – tým, že vstúpil do jednotiek Národnej gardy).

Spojené štáty z juhovietnamskej vlády nikdy nespravili skutočných vodcov krajiny. Samotní obyvatelia ju nenávideli skoro tak, ako Vietkong. Všetkých 150 miliárd dolárov, ktoré dostala krajina ako pomoc, zmizli prakticky bez efektu.

Podľa vietnamských údajov padlo počas 15 rokov bojov v juhovýchodnej Ázii 1,1 milióna vojakov VĽA a ďalších 600 000 bolo ranených. Južný Vietnam stratil podľa rôznych odhadov 110 357 až 250 000 vojakov. Zahynulo 415 000 až 1 milión civilistov, z toho 30 000 na území Vietnamskej Demokratickej republiky (Severný Vietnam). Vo Vietname sa doteraz narodilo viac než 50 000 detí ťažko postihnutých následkom rastlinného jedu Agent Orange.

Krátko po ukončení konfliktu sa rozpútala nová roztržka medzi Vietnamskou socialistickou republikou a Kambodžou ovládanou Červenými Kmérmi. Kambodža, ktorá sa po odchode amerických síl zmietala v občianskej vojne sa dostala na niekoľko rokov pod vládu hnutia Červených Kmérov. To v krajine pod plášťom sociálnej revolúcie rozpútalo genocídu nepohodlných vrstiev obyvateľstva, v ktorej zahynula skoro tretina obyvateľov krajiny. Červení Kméri, obávajúci sa narastajúcej moci Vietnamu v Indočíne najprv vyvolali čistky namierené proti provietnamsky orientovaným, alebo vo Vietname vyškoleným osobám vo vlastných radoch a následne si začali nárokovať niektoré oblasti delty Mekongu. Jednotky Červených Kmérov zaútočili na vietnamský ostrov Phú Quốc v máji 1975. Nasledujúce 2 roky pokračovalo obdobie striedajúcich sa pohraničných potýčok a rokovaní medzi oboma krajinami. 25. decembra 1978 napokon Vietnamská armáda vpadla do Kambodže s cieľom odstrániť krvavý režim Červených Kmérov v Kambodži. Kambodžská armáda bola porazená po približne 2 týždňoch. 8. januára 1979 bola v Phnom Pénhe nastolená nová Kambodžská ľudová republika. Vietnamské sily sa stiahli z krajiny v septembri 1989.

Na jar 1979 vpadli so zámienkou podpory Kambodže do severného Vietnamu vojská Číny (tzv. čínsko-vietnamská vojna), ktoré sa asi po mesiaci bojov stiahli z Vietnamského územia. Pohraničné šarvátky medzi oboma krajinami trvali až do 90. rokov 20. storočia.

Ostatné krajiny: Sovietsky zväz priznal stratu 13 poradcov, Južná Kórea, Austrália a Nový Zéland stratili spolu 5200 vojakov.

Následky vojny v USA

Vietnam Veterans Memorial, Washington

Americká strana priznáva, že počas vojny stratila 58 202 vojakov (asi 8000 padlých tvorili letci). Toto číslo zahŕňa aj 2400 nezvestných. 300 000 vojakov bolo ranených, 153 000 z nich ťažko. 10 000 Američanov muselo podstúpiť amputáciu končatiny. V porovnaní s druhou svetovou vojnou vzrástol počet ranených, ktorí prežili, o 300 %. Približne 10 800 Američanov prišlo o život pri nebojových situáciách, ako boli havárie helikoptér, lietadiel, či pri dopravných nehodách. Zhruba 20 % amerických strát (čiže asi 10 000 padlých) bolo spôsobených vlastnou paľbou.

Vietnamom prešlo 2,6 milióna Američanov, z ktorých zhruba 1 až 1,6 milióna bolo vystavených pravidelne alebo sa viackrát stretlo v boji s nepriateľom. Asi 60 000 veteránov do roku 1982 spáchalo samovraždu alebo zomrelo na predávkovanie drogami. Množstvo z nich si desiatky rokov nemohlo nájsť adekvátne zamestnanie. Priemerný vek Američana bojujúceho vo Vietname bol 19 rokov (cez 2. svetovú vojnu to bolo 26 rokov). Pričom 61 % padlých bolo mladších ako 21 rokov.

V roku 1984, vyše 10 rokov po skončení vojny, bola vo Washingtone postavená „Stena“ (Vietnam Veterans Memorial) pamätník, na ktorom sú zapísané mená všetkých padlých a nezvestných amerických vojakov, ktorí bojovali vo Vietname.

Odpor proti vojne v USA pred rokom 1968 a úloha médií

V USA sa od polovice 60. rokov rozmohlo pacifistické hnutie, ktoré žiadalo ukončenie vojny vo Vietname. Vojna sa práve v tejto dobe stávala čoraz viac nepopulárnou, sčasti aj pre to, že do Vietnamu bolo vysielaných čoraz viac Američanov. Koncom roku 1967 ich tam bolo 463 000, z toho väčšiu časť tvorili povolaní 18 a 19–roční branci, veľké množstvo iných v tej istej dobe sa otvorene vyhýbalo vojenskej službe.

Proti vojne prebehlo niekoľko veľkých demonštrácií po celom svete. Len málo z účastníkov týchto demonštrácií skutočne vedelo, čo sa vo Vietname odohráva. Média v neskorších fázach vojny (zvlášť po ofenzíve Tet) prezentovali fakty o vojne zaujato, a prinajmenšom nepokrývali celú komplexnú problematiku bojov do takej miery, aby si mohol divák utvoriť vlastný objektívny obraz o angažovaní USA vo Vietname. Vietnamská vojna bola prvým ozbrojeným konfliktom, ktorý mohli sledovať milióny ľudí denne na obrazovkách televízorov z bezpečia obývačiek. Média otvorene poukazovali na mnohé nedostatky súvisiace s účasťou USA v konflikte, ako bola zhoršujúca sa morálka amerických jednotiek v neskoršej fáze vojny či užívanie drog americkými vojakmi. Médiá tiež ukazovali, i keď nie priamo, že najvyšší predstavitelia USA nie sú schopní nájsť vhodnú stratégiu, ktorá by úspešne ukončila vojnu. Na prezentáciu vojny v médiach nebola pripravená jednak verejnosť ale ani vláda a armáda, ktorých nedostatky a chyby tak mohli diváci sledovať naživo. Jedným z takýchto fenoménov vojny vo Vietname, ktorý s ochotou preberali médiá z armádnych vyhlásení počas celého trvania konfliktu bolo tzv. počítanie mŕtvych tiel. Bol to jeden zo spôsobov ako sa americké ozbrojené sily snažili prezentovať svoje bojové úspechy, keďže miera úspechov v bojoch proti povstalcom je vždy veľmi ťažko interpretovateľná. Celý jav mal za následok, že americké jednotky sa často veľmi zbytočne snažili zisťovať presné počty zabitých nepriateľov. Navyše prezentácia takýchto počtov sa doma v USA nestretala s veľkým pochopením verejnosti.

Do ofenzívy Tet americké liberálne tlačové agentúry podporovali, i keď s nutnou dávkou kritiky, vládnu politiku vo Vietname. Neobjektívnosť médií, najmä domácich editorov, ktorí vo Vietname nikdy neboli sa podľa viacerých názorov začala vyostrovať hlavne po ofenzíve Tet. Viacerí poukazujú na to, že médiá poskytli neadekvátne veľký priestor pre protivojnové hnutie, zatiaľ čo prínos americkej prítomnosti v Južnom Vietname zobrazovali iba veľmi okrajovo. Veľmi kontroverzná bola predovšetkým ignorácia brutálnych komunistických vojnových zločinov, v porovnaní s priestorom, ktorý bol venovaný zločinom spôsobeným vlastnými jednotkami.

Literatúra

• Daniel Kamas: Válka ve Vietnamu VOTOBIA, Olomouc 1997, ISBN 80-7198-247-4
• Matthew Brennan: Lovci lebek, REVI Publications, Ostrava 1998
• Matthew Brennan: Lovci zabijáci, REVI Publications, Ostrava 1998
• Douglas Welsh: Úplná historie vietnamské války, Agentura CESTY, Praha 1995
• T. K. Blaščenko: USA 200 rokov – 200 vojen, Nakladateľstvo Pravda, Bratislava 1979
• J. M. Boughton: Thud!, Svět křídel, Cheb 1995
• Frederick C. Blesse: Pozor na šesté!, REVI Publications, Ostrava 1995

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vietnamská vojna

Externé odkazy

• Pád Saigonu(po anglicky)
• Zrušenie povinnej vojenskej služby v USA Archivované 2006-12-23 na Wayback Machine(po slovensky)