Pápež
O iných významoch výrazu Pápež pozri Pápež (rozlišovacia stránka).Pápež (zriedkavo alebo zastarano: papa; najmä pre rímskeho pápeža: od roku 2000 Svätý Otec[1]; v rokoch 1998 – 2000: Svätý otec[2], v rokoch 1953 – 1998: svätý otec[3], do roku 1953: svätý Otec[4]) je najvyšší predstaviteľ v niektorých kresťanských cirkvách. Najznámejší je rímsky pápež, ktorý je zároveň najvyšší predstaviteľ Katolíckej cirkvi, rímsky biskup a najvyšší predstaviteľ štátu Vatikán. Súčasným, 266. pápežom Katolíckej cirkvi je František.
| Duchovenstvo katolíckej cirkvi | |
 | |
| Podľa svätenia | |
|---|---|
| biskup • kňaz • diakon • subdiakon1 | |
| Podľa úradu, titulu či stavu | |
^1 V rímskokatolíckej cirkvi sa od roku 1973 až na výnimky neudeľuje |
Titul pápež majú aj hlavy niektorých pravoslávnych cirkví, napr. Alexandrijskej a Koptskej, kde tento titul vznikol asi v 3. storočí, v Ríme sa začal používať asi až od 5. storočia. Títo pápeži avšak vo svojich cirkvách nemajú rovnaké právomoci ako rímsky pápež v Katolíckej cirkvi.
Etymológia
upraviťSlovo pápež pochádza zo slova strednej hornej nemčiny znejúceho bābes(t) (význam: pápež), ktoré pochádza z latinského slova papa (význam: otec, biskup), ktoré pochádza z gréckeho slova παπάς – papas resp. staršie πάππας - pappas (význam: tato, otec).
Rímsky pápež
upraviť
Postavenie
upraviťV cirkevnom práve má najvyššiu riadiacu právomoc v Katolíckej cirkvi a od roku 1870 (Prvý vatikánsky koncil) je aj nositeľom najvyššej súdnej a učiteľskej právomoci (pápežská neomylnosť) vo veciach viery a mravov, ak niečo vyhlási slávnostne (ex catedra).
Z hľadiska medzinárodného práva je suverénom s vlastným právom a všetkými príslušnými právomocami (Svätá Stolica).
Z hľadiska katolíckej viery je rímskym biskupom s biskupskou právomocou v celej rímskokatolíckej cirkvi, nositeľom najvyššej apoštolskej funkcie v ekuméne (pápežský primát). Jeho (exegeticky sporný) nárok na túto najvyššiu funkciu vyplýva z explicitného odvolania sa na Evanjelium podľa Matúša 16, 17 – 19 a na chápanie rímskeho pápeža ako priameho a neprerušeného nástupcu apoštola Petra.
Tituly a funkcie
upraviťÚradné tituly sú „biskup rímsky, nástupca kniežaťa apoštolov, prímas taliansky, arcibiskup a metropolita rímskej cirkevnej provincie, suverén štátu mesta Vatikán“.
Jeho oslovenie a čestný titul sú „Svätý Otec“, sám sa tiež od 6. stor. často označuje ako „servus servorum Dei“ (sluha sluhov Božích)
Ďalšie tituly sú od 13. stor. Summus Pontifex a od 14. stor. Pontifex Maximus. Titul „patriarcha západu“ bol v roku 2006 vypustený z oficiálnych oslovení a titulov pápeža.[5]
Pápežské symboly
upraviťMedzi pápežské symboly patrí meno, pálium, tzv. Rybársky prsteň, mitra, špecifický odev a ferulu. Pápež v minulosti nosil aj tiaru.[6]
Meno
upraviťOd 11. storočia novozvolený pápež nepoužíva svoje občianske meno, ale vyberá si pápežské meno. (Výnimkami z tohto pravidla boli Hadrián VI. a Marcel II.) Dvojité meno si ako prvý zvolil Ján Pavol I. (1978).
Pálium
upraviťPálium je biely vlnený pruh s votkanými červenými krížikmi (biskupské krížiky sú čierne).[7] Tie znamenajú utrpenie Krista. Na troch z nich sú symbolicky zobrazené klince, ktorými bol pribitý na kríž.[8]
Rybársky prsteň
upraviťJe na ňom zobrazený svätý Peter na loďke so sieťou. Je symbolom nasledovníctva svätého Petra. Pápež ho nosí na pravej ruke, ktorou požehnáva.
Erb
upraviťPrehľad erbov jednotlivých pápežov je v hlavnom článku Pápežský erb.
Mitra
upraviťMitra je vysoká, hore zašpicatená liturgická pokrývka hlavy, ktorú okrem pápežov nosia aj biskupi pri svätej omši, obradoch a sprievodoch.[9] Nosí sa najmä pri slávnostných príležitostiach,
Odev
upraviťOdev (reverenda) bielej farby symbolizuje nevinnosť a milosrdnú lásku. Je farbou svetla a obrazom Krista, ktorý je svetlom sveta[10]. Má 33 gombíkov, čo symbolizuje 33 Kristových rokov.
Ferula
upraviťNa rozdiel od bežných biskupských beriel, ktoré sú na vrchu zahnuté, čím sa poukazuje na ich podriadenosť pápežovi, používa Petrov nástupca pápežskú berlu, tzv. ferulu. Tá je v hornej časti zakončená krížom alebo krucifixom (kríž s korpusom ukrižovaného Ježiša) a symbolizuje, že pápež je podriadený priamo Kristovi.[7][11]
Heslo
upraviťPápeži už oficiálne nepoužívajú heslo. Heslo Benedikta XVI., ktoré používal ako kardinál – Cooperatores Veritatis (Spolupracovníci Pravdy). Pápež František používa heslo „Miserando atque eligendo“ (Poľutovaniahodný, ale vyvolený).
Tiara
upraviťTiara je trojitá pápežská koruna. Od roku 1968 sa (aj ako symbol vzdania sa svetskej moci pápeža) nepoužíva.
Voľba
upraviťV 1. tisícročí ho volil klérus a ľud Ríma. Od roku 1059 (Mikuláš II.) ho volili len kardinálski biskupi, od roku 1179 (3. lateránsky koncil) je navyše potrebná dvojtretinová väčšina hlasov. Od roku 1975 platí podľa nariadenia pápeža Pavla VI. systém opísaný v článku konkláve. Osoba, ktorá prijme svoju voľbu za pápeža, hoci je už iný pápež zvolený, sa nazýva protipápež.
Sporné sú otázky, či pápeža možno nútene zosadiť (súdom alebo koncilom) a či pápež môže záväzne ustanoviť svojho nástupcu. Dobrovoľne rezignovať na svoju funkciu pápež môže, urobil tak napríklad Celestín V. a Benedikt XVI.
Encykliky
upraviťEncykliky obsahujú poučenie pápeža o cirkevných zásadách v závažných otázkach viery a mravov. Každá má danú určitú tému, pápež obvykle počas svojho pontifikátu vydá niekoľko encyklík.
Vo vyššie uvedenom hlavnom článku sa nachádza aj zoznam encyklík, ktoré vydali pápeži.
Dejiny
upraviťStarovek
upraviťV počiatkoch kresťanstva vznikali v jednotlivých obciach samostatné komunity kresťanov, ktoré riadili presbyteri, od konca 2. storočia po Kr. biskupi. V rámci Rímskej ríše získali výsadné postavenie biskupi – patriarchovia v Ríme (západná časť Rímskej ríše), Konštantínopole, Antiochii, Jeruzaleme a egyptskej Alexandrii (východná časť Rímskej ríše). Podľa záverov Nikajského koncilu museli biskupi sídliť v mestách, ktoré mali titul kolónia alebo municípium. Rímsky biskup sa na základe výsadného postavenia sv. Petra (Ty si skala a na tejto skale vybudujem svoje kráľovstvo) uchádzal o nadradené postavenie v celej Rímskej ríši, ale najmä Konštantínopol toto jeho výsadné postavenie odmietal. Až v druhej polovici 4. storočia sa rímsky biskup začal presadzovať ako nadradený ostatným biskupom a prijal aramejský titul papa – otec.
Stredovek
upraviťČoskoro (476) sa Rímska ríša rozpadla a to malo vplyv aj na štruktúru kresťanstva. Na západe vznikla Franská ríša, na východe Byzantská ríša. Tieto bojovali o získanie vplyvu (najmä v strednej a východnej Európe), čo viedlo k rozkolu (schizma) prejavujúcemu sa v teologických a právnických sporoch o primát v kresťanskom svete. Mikuláš I. (858 – 867) bol predstaviteľom ambícií Ríma ovládať kresťanský svet aj v svetskej oblasti. Mikuláš bol teoretik najvyššej náučnej (učiteľskej), súdnej a zákonodarnej vlády pápežstva, ktorá sa opierala o ním uznané takzvané pseudoizidorovské dekretálie. Tým, že Byzantská ríša tieto snahy neuznala, vznikla takzvaná východná schizma, ktorá spôsobila, že vo väčšine krajín, ktoré vtedy patrili do Byzantskej ríše, sa dodnes neuznáva pápežský primát – primát rímskych biskupov.
Po rozpade Franskej ríše sa zmenšila autorita pápežov a títo sa dostali do područia rímskej šľachty. Počas celého 10. stor. boli pápeži závislí od nemeckých cisárov a až reformátorské hnutia 11. storočia, najmä clunyjské, dostali pápežstvo opäť na „výslnie“. Táto emancipácia vyvrcholila panovaním pápeža Gregora VII. (1073 – 1085). Gregor VII. veľmi rozhodne vystúpil s názorom o nadradenosti duchovnej vlády nad svetskou (víťazný boj rímskych pápežov s nemeckými cisármi – boj o investitúru). Vrcholným obdobím politického významu pápežov bol pontifikát Inocenta III. (1198 – 1216), ktorý donútil k lénnej poslušnosti mnohé krajiny (napr. Anglicko, Írsko, Poľsko, Aragónsko, Sicíliu, Nórsko). Vláda pápežov nad západným kresťanstvom sa v tomto období prejavila najmä v jeho vedúcej úlohe pri organizovaní križiackych výprav. V tomto období vznikol aj široko rozvetvený úradnícky aparát rímskej pápežskej kúrie.
Rozvoj centralistickej vlády v 13. a 14. stor., ako aj kryštalizácia národných štruktúr v jej rozvoji spôsobili, že sa prestali uznávať politické nároky pápežov. Ukázalo sa to najmä počas sporu Bonifáca VIII. s Filipom IV., francúzskym kráľom, na prelome 13. a 14. stor., po ktorom nastalo pre pápežstvo ťažké obdobie tzv. avignonského zajatia pápežov. Rozrastala sa aj kríza v samotnej cirkvi, vyvolaná vystúpením známych reformátorov J. Wycliffa, J. Husa a ďalších, najmä ľudových reformných hnutí. Počas 15. stor. sa pápežom podarilo prekonať západnú schizmu a poraziť stúpencov teórie nadradenosti cirkevných koncilov nad pápežom.
Novovek
upraviťRastúca vlna kritiky inštitúcie pápežov, spojená s kritikou spoločensko-politickej situácie, ako aj s morálnym úpadkom kúrie, vytvorila v 16. stor. podmienky pre vznik reformácie. Snaha Katolíckej cirkvi pomocou protireformácie zvrátiť tento vývoj sa podarila len čiastočne.
V 17. a 18. stor. pokračoval proces laicizácie duchovného života a ďalšie osamostatňovanie sa národných štátov spod hegemónie pápežov. Na území Slovenska citeľne zasiahli Katolícku cirkev reformy Jozefa II. (tolerančný patent, zrušenie jezuitského rádu a kláštorov).
Reakcia pápežov proti reformám zosilnela najmä po Viedenskom kongrese roku 1814. Bol obnovený pápežský štát (ktorý predtým nahradil Rímskou republikou Napoleon I.), jezuitský rád a obnovili sa centralistické tendencie spolu so snahou navrátiť pápežom absolútnu duchovnú vládu v celej cirkvi. Svedčia o tom pápežské encykliky 19. stor. a najmä l. vatikánsky koncil (1870), na ktorom bola napriek silnej opozícii prijatá doktrína o neomylnosti pápeža, ktorou sa opäť zmenšil význam koncilov.
Moderné dejiny
upraviťZ pápežov modernej doby vošli do povedomia svetovej verejnosti najmä Lev XIII. a Pius XI. svojimi encyklikami o riešení sociálnej otázky (Rerum Novarum a Quadragesimo Anno). Katolícka cirkev zaujala v nich stanovisko podporujúce nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva. Pius X. ako veľký reformátor a jeden z posledných pápežov, ktorých Katolícka cirkev vyhlásila za svätého.
Postoj Pia XII. k nacistickému režimu v Nemecku, predovšetkým vo vojnových rokoch, vyvolal už počas jeho pôsobenia veľa kritických hlasov, a podľa mnohých zanedbal tento pápež v kritických rokoch nacistickej genocídy veľa aj zo všeobecných kresťanských humanistických zásad. Mal v sebe hlboko zakorenenú obavu, že otvorenými slovami by vyvolal nepredvídateľné následky. Svoj pre Osservatore Romano (oficiálne vatikánske noviny) napísaný protest nenechal uverejniť vo svetle následkov otvoreného protestu holandských biskupov, s možnosťou Hitlerovej reakcie po pápežovom proteste. Povedal vraj: „Ak pre slová holandských biskupov išlo do táborov 40 000 nevinných, pre pápežove slová Hitler internuje najmenej 200 000 ľudí. To nemôžem dopustiť.“ Doteraz zostáva otvorenou otázka, aký vplyv by malo, ak by konal inak.
Po Jánovi XXIII. (1958 – 1963), Pavlovi VI. (1963 – 1978) a Jánovi Pavlovi l. (26. august – 28. september 1978) sa na všeobecné prekvapenie celého katolíckeho sveta na dlhé roky stal pápežom krakovský arcibiskup kardinál Karol Wojtyla pod menom Ján Pavol II. (1978 – 2005), čím sa po vyše 500-ročnej vláde pápežov talianskeho pôvodu sa dostal na čelo Katolíckej cirkvi po prvý raz občan netalianskeho (slovanského) pôvodu. Rok 1978 sa označuje ako „rok troch pápežov“. Voľba Jána Pavla II. bola zrejme okrem iného dôsledkom snahy získať stratené pozície v komunistickej strednej a východnej Európe. Ján Pavol II. zotrval v doterajších konzervatívnych postojoch Cirkvi v otázkach vnútrocirkevných, v sociálnej oblasti a najmä v oblasti všeobecnej morálky (potraty, postavenie žien v Katolíckej cirkvi, homosexualita atď.), čo vyvolalo rôzne negatívne i pozitívne reakcie. Predposledným pápežom bol teraz už emeritný pápež Benedikt XVI. (vlastným menom Joseph Alois Ratzinger), pôvodom Nemec z Bavorska. V konkláve bol za pápeža zvolený dňa 19. apríla 2005 vo veku 78 rokov. Pred svojím zvolením pôsobil ako prefekt Kongregácie pre náuku viery. 28. februára 2013 začalo vo Vatikáne Sede vacante. 13. marca 2013 bol v konkláve zvolený jezuita Jorge Mario Bergoglio, ktorý prijal meno František.
.jpg)
Pápeži v iných cirkvách
upraviťTitul pápež vznikol na Východe – v Alexandrijskej cirkvi. Od 3. storočia sa alexandrijskí biskupi označujú titulom pápež.[12] Z Alexandrie sa tento titul neskôr (asi v 5. storočí) dostal do Ríma. Pápež Koptskej pravoslávnej cirkvi nesie titul pápež a patriarcha celej Afriky na svätom pravoslávnom a apoštolskom tróne svätého Marka evanjelistu a svätého apoštola. Aktuálnym koptským pápežom je Tawadros II. Pápež Alexandrijskej pravoslávnej cirkvi nesie titul pápež a patriarcha Alexandrie a celej Afriky. V súčasnosti je ním Teodor II.
Referencie
upraviť- ↑ Pravidlá slovenského pravopisu 2000 a 2013
- ↑ Pravidlá slovenského pravopisu 1998 a 2000
- ↑ otec. In: Slovník slovenského jazyka (Peciar)
- ↑ Pravidlá slovenského pravopisu 1931, 1940, 1953
- ↑ Prečo titul „patriarcha Západu“ nefiguruje v Pápežskej ročenke 2006
- ↑ Symboly sprevádzajúce pápeža
- ↑ a b Církevní historie (katolická) - Vatikán - Papežské insignie [online]. cirkevnihistorie.estranky.cz, [cit. 2024-07-09]. Dostupné online.
- ↑ Čo je to pálium?[nefunkčný odkaz]
- ↑ Oblečení kněze a ministranta [online]. [Cit. 2008-08-12]. Dostupné online. Archivované 2008-02-19 z originálu.
- ↑ Liturgická roucha – významný liturgický symbol či výsada hierarchů?
- ↑ TAKÁČ, Adam. Františkovi sa v Sarajeve zlomil pápežský kríž. Museli ho zalepiť [online]. svetkrestanstva.postoj.sk, [cit. 2024-07-09]. Dostupné online.
- ↑ BECK, Hans-Georg. Kirche und theologische Literatur im byzantinischen Reich. München : C. H. Beck'sche Verlagsbuchhandlung, 1959. 835 s. S. 94.
