Fosília

Fosília (iné názvy: petrefakt, skamenenina, skamenelina; proces vzniku fosílie sa nazýva fosilizácia alebo skamenenie) môže byť:

A) v najširšom zmysle: tvarovo dodnes zachovaný zvyšok organizmu alebo bioglyf (teda stopa po činnosti organizmu) pochádzajúci z geologickej minulosti (niekedy sa uvádza, že musí byť starší než z holocénu, teda nesmie to byť tzv. subfosília)
B) v širšom zmysle: ako bod A ale bez bioglyfov
C) v užšom zmysle (tzv. pravá fosília/skamenenina/-lina) : len zvyšky organizmu, u ktorého sa zachovali bez podstatnejších chemických zmien aspoň niektoré pôvodné časti tela (napr. schránky, kosti, zuby).

Fosília ichtyosaura.

Termín skamenenina/-lina (v najužšom zmysle) má ešte štvrtý význam – je to len fosília, ktorá vznikla presýtením minerálnymi látkami, teda skamenením (v najužšom zmysle), tzv. fosilizáciou.

Opakom fosílie je tzv. recentný zvyšok (súčasný zvyšok).

Najčastejšie sa zachovávajú tvrdé časti živočíchov: zuby, kosti, lastúry, zvleky, škrupiny a podobne. Najstaršie známe voľným okom pozorovateľné pozostatky živých organizmov, ale nie fosílie sú stromatolity. Sú to vrstvy povlakov siníc, na ktoré prilipol vápnitý kal^[1]^[2].

Štúdiom fosílií sa zaoberá paleontológia.

Fosilizácia

Skamenelá papraď Lonchopteris rugosa, ktorá rástla vo vrchnom karbóne.

Fosilizácia, alebo skamenenie, sú chemické, fyzikálne a diagenetické pochody, ktoré spôsobili premenu organických zvyškov rastlinstva a živočíšstva minulých geologických období a umožnili ich zachovanie až do dnešných čias.

Najčastejšími druhmi fosilizácie sú:

skamenenie (v najužšom zmysle) – presýtenie nerastnými látkami
zuhoľnatenie – postupné ubúdanie kyslíka a vodíka z uhlíkatých látok v nevetranom prostredí
mumifikácia – presýtenie látkami konzervujúcimi mäkké časti tiel
inkrustácia – obalenie nerastnými zrazeninami
nahradenie organickej hmoty neorganickou

Fosilizácia je pomerne zriedkavý proces, väčšina organizmov sa po smrti rozkladá činnosťou iných organizmov alebo chemickými procesmi. Aby mohla vzniknúť fosília, musia byť splnené dve základné podmienky:

odumretý organizmus musí byť krátko po smrti prekrytý sedimentom, trvalo zamrznúť alebo sa dostať do prostredia chudobného na kyslík (napr. dno močiara). Preto frekvencia výskytu fosílie daného druhu môže silne závisieť aj od typu prostredia, v ktorom tento druh v minulosti žil. Dobrým príkladom sú fosílie sladkovodných (hlavne riečnych) rýb, ktorých zvyšky sú vo fosilnom zázname pomerne zriedkavé.
najlepšie sa zachovávajú organizmy, ktoré majú tvrdé schránky, kostru a podobne (napr. lastúrniky, amonity). Naopak, organizmy, ktoré majú iba mäkké časti tela (napr. medúzy) fosilizujú len veľmi zriedka.

Náš súčasný fosílny záznam je z týchto dôvodov veľmi neúplný a často aj málo reprezentatívny.

Referencie

↑ Kukal, Z., 1986: Základy sedimentologie. Academia, Praha, 446 s.
↑ Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.

fosília. in: NOVOTNÝ, Bohuslav, et al. Encyklopédia archeológie. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1986. 1032 s. S. 250.
fosília in: Všeobecný encyklopedický slovník, 2002
[1], [2]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Fossil na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Pozri aj

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Fosília

Portál vied o Zemi

[1] Kukal, Z., 1986: Základy sedimentologie. Academia, Praha, 446 s.

[2] Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.

[1]

[2]