Wikipédia

Španielčina

románsky jazyk

Španielčina (po španielsky: español; úplné alebo čiastočné synonymum: kastílčina - po španielsky: castellano) je románsky jazyk, ktorý vznikol na Pyrenejskom polostrove v Európe; dnes je globálnym jazykom, ktorým ako materinským jazykom hovorí takmer 500 miliónov ľudí, hlavne v Španielsku a v Amerike. Je to druhý najpoužívanejší materinský jazyk na svete po mandarínskej čínštine a štvrtý najpoužívanejší jazyk na svete po angličtine, mandarínskej čínštine a hindčine.

španielčina
kastílčina
(español, castellano)
RegiónŠpanielsko, Hispanoamerika, Rovníková Guinea
Počet hovoriacich489 miliónov ako materinský jazyk (2020)
75 miliónov ako druhý jazyk a hovoriacich s obmedzenou kapacitou + 22 miliónov študentov
Poradie2
Klasifikáciaindoeurópske jazyky
Písmo(španielska) latinka
španielske Braillovo písmo
Postavenie
Úradný jazykArgentína Argentína, Bolívia Bolívia, Čile Čile, Kolumbia Kolumbia, Kostarika Kostarika, Kuba Kuba, Dominikánska republika Dominikánska republika, Ekvádor Ekvádor, Salvádor Salvádor, Rovníková Guinea Rovníková Guinea, Guatemala Guatemala, Honduras Honduras, Mexiko Mexiko, Nikaragua Nikaragua, Nové Mexiko (USA), Panama Panama, Paraguaj Paraguaj, Peru Peru, Portoriko Portoriko (USA), Španielsko Španielsko, Uruguaj Uruguaj, Venezuela Venezuela, Západná Sahara Západná Sahara
Európska únia Európska únia
OSN jeden zo 6 jazykov OSN
RegulátorReal Academia Española (Španielska kráľovská akadémia)
Jazykové kódy
ISO 639-1es
ISO 639-2spa
ISO 639-3spa
Mapa rozšírenia
     Španielčina ako úradný jazyk
     Španielčina ako spoluúradný jazyk
     Neúradný, ale hovorí ním viac ako 20% populácie
Wikipédia
Adresaes.wikipedia.org
PomenovanieWikipedia, La Enciclopedia Libre
Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov

Španielčina je súčasťou Iberorománskej skupiny jazykov indoeurópskej jazykovej rodiny, ktorá sa vyvinula z niekoľkých dialektov vulgárnej latinčiny na Pyrenejskom polostrove po rozpade Západorímskej ríše v 5. storočí. Najstaršie latinské texty so stopami španielčiny pochádzajú zo stredo-severu Pyrenejí v 9. storočí[1] a prvé systematické písomné používanie jazyka sa stalo v Tolede, významnom meste Kastílskeho kráľovstva, v 13. storočí. Začiatkom roku 1492 sa španielsky jazyk dostal do miestokráľovstva Španielskeho impéria, predovšetkým do Ameriky a na územia v Afrike, Oceánii a na Filipínach.[2]

Názvy jazyka

upraviť

Slovenčina

upraviť

Na Slovensku znie kodifikovaný a primárne používaný názov tohto jazyka, ako aj názov používaný zo strany ÚGKK SR, španielčina[3][4][5][6][7][8].

Názov kastílčina nie je kodifikovaný a používa sa oveľa menej často než slovo španielčina, a ak sa používa, tak skôr na označenie historického dialektu Kastílskeho kráľovstva alebo menej často na označenie súčasného kastílskeho dialektu[9][10][11][12][13][14]. Porovnaj aj článok kastílčina.

Španielsky hovoriace štáty

upraviť
 
Mapa označujúca miesta, kde sa tento jazyk nazýva castellano (červená farba) alebo español (modrá farba)

V španielsky hovoriacich štátoch niektoré štáty uprednostňujú názov español ("španielčina"), iné názov castellano ("kastílčina") - porovnaj obrázok.

Názov castellano (kastílčina) alternatívne, a pôvodne, znamená dialekt bývalého Kastílskeho kráľovstva. Dialekt bývalého Kastílskeho kráľovstva sa v novoveku stal úradným jazykom všetkých národov Španielska, a tak sa stal vlastne španielčinou[15]. Porovnaj aj článok kastílčina.

Štát Španielsko

upraviť

Štát Španielsko má v ústave z roku 1978 (v znení z roku 2022) o úradnom jazyku uvedené : „El castellano es la lengua española oficial del Estado. Las demás lenguas españolas serán también oficiales en las respectivas Comunidades Autónomas de acuerdo con sus Estatutos.“ („Kastílčina je úradným španielskym [t.j. v Španielsku používaným] jazykom štátu. Ostatné španielske jazyky budú takisto úradnými v príslušných autonómnych spoločenstvách v súlade s ich ústavami“)[16]. Táto šalamúnska formulácia v španielskej ústave je dôsledkom odporu nešpanielskych národov Španielska k používaniu názvu španielsky jazyk na označenie hlavného jazyka Španielska[15].

V rozpore s tým Diccionario panhispánico de dudas publikovaný Španielskou kráľovskou akadémiou (t.j. kodifikátorom španielčiny) uvádza, že hoci je slovo castellano platným synonymom slova español, treba uprednostniť slovo español a slovo castellano používať len na označenie dialektu Kastílskeho kráľovstva alebo súčasného kastílskeho dialektu[17]. V rokoch 1713 až 1923 však Španielska kráľovská akadémia jazyk nazývala castellano [chýba zdroj].

Rozšírenie

upraviť
 
Súčasné nárečia španielčiny (norte = sever, sur = juh, insular = ostrovné)

Odhaduje sa, že existuje viac ako 437 miliónov ľudí, ktorí hovoria španielsky materinským jazykom, čo ho podľa počtu rodených hovoriacich kvalifikuje na druhú pozíciu v zoznamoch jazykov. Instituto Cervantes tvrdí, že podľa odhadov existuje 477 miliónov rodených španielsky hovoriacich osôb a 572 miliónov španielsky hovoriacich osôb, ktorý ním hovoria ako prvým alebo druhým jazykom - vrátane osôb s obmedzenou kompetenciou - a viac ako 21 miliónov študentov španielskeho jazyka ako cudzieho jazyka.

Španielčina je úradným alebo národným jazykom v Španielsku, Rovníkovej Guinei a 18 krajinách a jednom území v Amerike. Celkový počet hovoriacich v Amerike je asi 418 miliónov. Je to tiež voliteľný jazyk na Filipínach, pretože to bola španielska kolónia v rokoch 1569 až 1899. V Európskej únii je španielčina materinským jazykom 8 % populácie, ďalších 7 % ju hovorí druhým jazykom. Krajinou s najväčším počtom rodených hovoriacich je Mexiko.[18] Španielčina je najpopulárnejším druhým jazykom, ktorý sa učia v Spojených štátoch.[19] V roku 2011 sa v prieskume amerického spoločenstva odhadovalo, že z 55 miliónov obyvateľov hispánskeho USA, ktorí majú päť rokov a viac, 38 miliónov hovorí v domácnosti po španielsky.

Španielčina je jedným zo šiestich úradných jazykov OSN a tretím najhovorenejším jazykom na svete.[20] Ako úradný jazyk ho používa aj Európska únia, Organizácia amerických štátov, Únia juhoamerických národov, Spoločenstvo štátov Latinskej Ameriky a Karibiku, Africká únia a mnoho ďalších medzinárodných organizácií.[21]

Napriek veľkému počtu hovoriacich nie je španielsky jazyk vo vedeckých prácach prominentný, aj keď je v humanitných vedách je lepšie zastúpený.[22] Približne 75% vedeckej produkcie v španielčine je rozdelených do troch tematických oblastí: spoločenské vedy, lekárske vedy a umenie/humanitné vedy. Španielčina je po angličtine a čínštine tretím najpoužívanejším jazykom na internete.[23]

Krajiny s významnou španielsky hovoriacou populáciou[chýba zdroj]
Abecedné poradie Počet hovoriacich
  1. Andorra (40 000)
  2. Americké Panenské ostrovy (3 980)
  3. Argentína (41 248 000)
  4. Aruba (105 000)
  5. Austrália (150 000)
  6. Belize (130 000)
  7. Bolívia (7 010 000)
  8. Bonaire (5 700)
  9. Brazília (19 700 000)
  10. Čile (15 795 000)
  11. Čína (250 000)
  12. Curaçao (112 450)
  13. Dominikánska republika (8 850 000)
  14. Ekvádor (10 946 000)
  15. Filipíny (2 900 000)
  16. Fínsko (17 200)
  17. Francúzska Guyana (13 000)
  18. Francúzsko (2 100 000)
  19. Nemecko (410 000)
  20. Guatemala (8 163 000)
  21. Guyana (198 000)
  22. Haiti (1 650 000)
  23. Holandsko (17 600)
  24. Honduras (7 267 000)
  25. Izrael (160 000)
  26. Japonsko (500 000)
  27. Kanada (272 000)
  28. Kolumbia (45 600 000)
  29. Kórejská republika (90 000)
  30. Kostarika (4 220 000)
  31. Kuba (11 285 000)
  32. Kuvajt (1 700)
  33. Libanon (2 300)
  34. Mexiko (106 255 000)
  35. Maroko (960 706)
  36. Nový Zéland (26 100)
  37. Nikaragua (5 503 000)
  38. Panama (3 108 000)
  39. Paraguaj (4 737 000)
  40. Peru (26 152 265)
  41. Portugalsko (1 750 000)
  42. Portoriko (4 017 000)
  43. Rakúsko (1 970)
  44. Rovníková Guinea (447 000)
  45. Rumunsko (7 000)
  46. Rusko (1 200 000)
  47. Salvádor (6 859 000)
  48. Spojené štáty (41 000 000)
  49. Spojené kráľovstvo (900 000)
  50. Španielsko (44 400 000)
  51. Švédsko (39 700)
  52. Švajčiarsko (172 000)
  53. Taliansko (455 000)
  54. Trinidad a Tobago (32 200)
  55. Turecko (29 500)
  56. Uruguaj (3 442 000)
  57. Venezuela (26 021 000)
  58. Západná Sahara (341 000)
  1. Mexiko (106 255 000)
  2. Kolumbia (45 600 000)
  3. Španielsko (44 400 000)
  4. Argentína (41 248 000)
  5. Spojené štáty (41 000 000)
  6. Peru (26 152 265)
  7. Venezuela (26 021 000)
  8. Brazília (19 700 000)
  9. Čile (15 795 000)
  10. Kuba (11 285 000)
  11. Ekvádor (10 946 000)
  12. Dominikánska republika (8 850 000)
  13. Guatemala (8 163 000)
  14. Honduras (7 267 000)
  15. Bolívia (7 010 000)
  16. Salvádor (6 859 000)
  17. Nikaragua (5 503 000)
  18. Paraguaj (4 737 000)
  19. Kostarika (4 220 000)
  20. Portoriko (4 017 000)
  21. Uruguaj (3 442 000)
  22. Panama (3 108 000)
  23. Filipíny (2 900 000)
  24. Francúzsko (2 100 000)
  25. Portugalsko (1 750 000)
  26. Haiti (1 650 000)
  27. Rusko (1 200 000)
  28. Maroko (960 706)
  29. Spojené kráľovstvo (900 000)
  30. Japonsko (500 000)
  31. Taliansko (455 000)
  32. Rovníková Guinea (447 000)
  33. Nemecko (410 000)
  34. Západná Sahara (341 000)
  35. Kanada (272 000)
  36. Čína (250 000)
  37. Guyana (198 000)
  38. Švajčiarsko (172 000)
  39. Izrael (160 000)
  40. Austrália (150 000)
  41. Belize (130 000)
  42. Curaçao (112 450)
  43. Aruba (105 000)
  44. Kórejská republika (90 000)
  45. Andorra (40 000)
  46. Švédsko (39 700)
  47. Trinidad a Tobago (32 200)
  48. Turecko (29 500)
  49. Nový Zéland (26 100)
  50. Holandsko (17 600)
  51. Fínsko (17 200)
  52. Francúzska Guyana (13 000)
  53. Rumunsko (7 000)
  54. Bonaire (5 700)
  55. Americké Panenské ostrovy (3 980)
  56. Libanon (2 300)
  57. Rakúsko (1 970)
  58. Kuvajt (1 700)


Vzťah k iným jazykom

upraviť

Štúdia taliansko-amerického lingvistu Maria Peiho z roku 1949, ktorá analyzuje mieru odlišnosti od rodiča jazyka (latinčina, v prípade románskych jazykov) porovnaním fonológie, skloňovania, syntaxu, slovnej zásoby a intonácie, naznačuje nasledujúce percentá (vyššie percento, tým väčšia je vzdialenosť od latinčiny): V prípade španielčiny je to jeden z najbližších románskych jazykov k latinčine (vzdialenosť 20 %), iba za sardínčinou (vzdialenosť 8 %) a taliančinou (vzdialenosť 12 %). Okolo 75 % modernej španielskej slovnej zásoby pochádza z latinčiny, vrátane latinských výpožičiek zo starogréčtiny. Španielska slovná zásoba je v kontakte s arabčinou od raného obdobia, vyvinula sa počas éry Al-Andalusu na Pyrenejskom polostrove a približne 8 % jej slov má arabský lexikálny koreň. Ovplyvnil to tiež baskický, iberský, keltiberský, vizigótsky jazyk a ďalšie susedné iberorománske jazyky.[24] Okrem toho absorbuje slovnú zásobu z ďalších jazykov, najmä z ďalších románskych jazykov - francúzštiny, taliančiny, andalúzskych románskych jazykov, portugalčiny, galícijčiny, katalánčiny, okcitánčiny a sardínčiny - ako aj z kečuánčiny a ďalších domorodých jazykov Ameriky.

Dejiny

upraviť

Španielsky jazyk sa vyvinul z vulgárnej latinčiny, ktorú na Pyrenejský polostrov priniesli Rimania počas druhej púnskej vojny, ktorá sa začala v roku 210 pred n. l. Na Pyrenejskom polostrove sa predtým hovorilo niekoľkými predrímskymi jazykmi (nazývanými aj paleohispánske jazyky) - niektoré súviseli s latinčinou prostredníctvom indoeurópskeho jazyka a niektoré nesúviseli vôbec. Medzi tieto jazyky patrili baskičtina (dodnes sa ňou hovorí), iberský jazyk, keltiberský jazyk a gallaciánsky jazyk.

Prvé dokumenty, ktoré ukazujú stopy toho, čo sa dnes považuje za predchodcu modernej španielčiny, sú z 9. storočia. Počas stredoveku a do modernej doby najdôležitejšie vplyvy na španielsky lexikón pochádzali zo susedných románskych jazykov - mozarabičtiny (andalúzska románčina), navarsko-aragónčiny, leončiny, katalánčiny, portugalčiny, galícijčiny, okcitánčiny a neskôr z francúzštiny a taliančiny. Španielčina si tiež vypožičala značné množstvo slov z arabčiny, ako aj malý vplyv germánskeho gotického jazyka prostredníctvom sťahovania kmeňov a obdobia vlády Vizigótov v Pyrenejí. Oveľa viac slov si navyše vypožičali z latinčiny vplyvom spisovného jazyka a liturgického jazyka Cirkvi. Výpožičné slová boli prevzaté z klasickej aj renesančnej latinčiny, ktorá sa v tom čase používala.

Podľa teórií Ramóna Menéndeza Pidala sa miestne sociolekty vulgárnej latiny vyvinuli do španielčiny na severe Pyrenejí, v oblasti s centrom v meste Burgos, a tento dialekt sa neskôr dostal do mesta Toledo, kde bola písaná norma španielčiny prvýkrát vyvinutá v 13. storočí.[25] V tomto formatívnom štádiu vyvinula španielčina výrazne odlišný variant od svojho blízkeho bratranca lóončiny a podľa niektorých autorov sa vyznačovala silným baskickým vplyvom. Tento výrazný dialekt sa rozšíril do južného Španielska s postupom Reconquisty a medzitým získal značný lexikálny vplyv z arabčiny z Al-Andalus, veľkú časť nepriamo, prostredníctvom románskych mozarabských dialektov (okolo 4 000 slov odvodených z arabčiny, tvoria okolo 8% dnešného jazyka). Písomná norma pre tento nový jazyk bola vyvinutá v mestách Toledo v 13. až 16. storočí a v Madride od 70. rokov 16. storočia.

Vývoj španielskeho zvukového systému od vulgárnej latiny vykazuje väčšinu zmien, ktoré sú typické pre západnorománske jazyky, vrátane lenácie intervokálnych spoluhlások (teda latinsky vīta > španielsky vida). Dvojhláska zdôraznená v latinke zdôrazňovaná krátkym e a o - ktorá sa vyskytovala v otvorených slabikách vo francúzštine a taliančine, ale vôbec nie v katalánčine alebo portugalčine - sa nachádza v otvorených aj uzavretých slabikách v španielčine, ako ukazuje nasledujúca tabuľka:

Latinsky Španielsky Aragónsky Astúrsky Galicíjsky Portugalský Katalánsky Gaskónsky/ Okcitánsky Francúzsky Sardínsky Taliansky Rumunsky Slovensky
PETRA piedra pedra pedra, pèira pierre pedra, perda pietra piatrǎ 'kameň'
TERRA tierra terra tèrra terre terra țară 'pôda'
MORITUR muere muerre morre mor morís meurt mòrit muore moare 'zomiera'
MORTEM muerte morte mort mòrt mort morte, morti morte moarte 'smrť'

Španielčina sa vyznačuje palatalizáciou latinských dvojitých spoluhlások nn a ll (teda latinsky annum > španielsky año a latinsky anellum > španielsky anillo).

Spoluhláska napísaná v latinke u alebo v a vyslovená [w] v klasickej latinčine sa vo vulgárnej latinčine pravdepodobne „opevnila“ na bilabiálny frikatív /β/. V ranej španielčine (ale nie v katalánčine alebo portugalčine) splývala so spoluhláskou písanou b (bilabiál s plosívnymi a frikatívnymi alofónmi). V modernej španielčine nie je rozdiel medzi výslovnosťou pravopisných písmen b a v, až na niektoré výnimky v karibskej španielčine.

Pre španielčinu bola zvláštna mutácia latinského začiatočného písmena f na h-, kedykoľvek po nej nasledovala samohláska, ktorá si nerozpráva.

Referencie

upraviť
  1. ↑ La RAE avala que Burgos acoge las primeras palabras escritas en castellano | Castilla y León | elmundo.es [online]. www.elmundo.es, [cit. 2020-12-18]. Dostupné online.
  2. ↑ sejours linguistiques en Espagne [online]. web.archive.org, 2013-01-18, [cit. 2020-12-18]. Dostupné online. Archivované 2013-01-18 z originálu.
  3. ↑ ÚGKK - Španielsko [1]
  4. ↑ španielčina. In: Krátky slovník slovenského jazyka 2020. S. 730 (slovo kastílčina sa v slovníku vôbec nevyskytuje)
  5. ↑ MISTRÍK, Jozef. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 515 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 369. (Slovo kastílčina sa v texte vôbec nevyskytuje)
  6. ↑ španielčina. In: Slovník cudzích slov (akademický) (Slovo kastílčina sa v slovníku nevyskytuje)
  7. ↑ španielčina. In: ŠALING, S. et al. Veľký slovník cudzích slov. 2000. S. 1187 (Slovo kastílčina vo význame synonymum španielčiny sa v slovníku nevyskytuje)
  8. ↑ KRUPA, Viktor; GENZOR, Jozef. Jazyky sveta v priestore a čase. 2. dopl. a preprac. vyd. Bratislava : Veda, 1996. 356 s. ISBN 80-224-0459-4. S. 108. (Slovo kastílčina sa v texte vôbec nevyskytuje)
  9. ↑ kastílčina. In: ŠALING, S. et al. Veľký slovník cudzích slov. 2000. S. 608 (Slovo uvedené ako dialekt Kastílskeho kráľovstva)
  10. ↑ Španielsko. In: Pyramída
  11. ↑ kastílčina. In: Slovník slovenského jazyka (Peciar) (Slovo uvedené ako dialekt Kastílskeho kráľovstva)
  12. ↑ kastílčina. In: Slovník súčasného slovenského jazyka (Slovo uvedené ako dialekt Kastílskeho kráľovstva aj ako synonymum španielčiny)
  13. ↑ ANTOŇÁK, Andrej. Rukoväť literatúry. [s.l.] : Pezolt PVD, 1998. 382 s. ISBN 978-80-08-01671-1. (Slovo uvedené ako dialekt Kastílskeho kráľovstva)
  14. ↑ Most (štvrtr̕očník pre slovenskú kultúru). [s.l.] : Správa kultúrneho fondu Petra P. Jurčaka, 1954. 424 s. Dostupné online.
  15. ↑ a b MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Martin : Matica slovenská, 2008. 517 s. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 195.
  16. ↑ Constitución Española [online]. Agencia Estatal Boletín Oficial del Estado, [cit. 2019-11-13]. Dostupné online. (po španielsky; kastílsky)
  17. ↑ Diccionario panhispánico de dudas. Madrid : Real Academia Española, 2005. ISBN 9587043685. S. 271–272. (po španielsky; kastílsky) [2]
  18. ↑ Spanish Speaking Countries 2020 [online]. worldpopulationreview.com, [cit. 2020-12-18]. Dostupné online.
  19. ↑ Most Studied Foreign Languages in the U.S. [online]. www.infoplease.com, [cit. 2020-12-18]. Dostupné online. (po anglicky)
  20. ↑ CERVANTES, CVC Centro Virtual. CVC. El español: una lengua viva. [online]. cvc.cervantes.es, [cit. 2020-12-18]. Dostupné online. (po španielsky; kastílsky)
  21. ↑ Official Languages [online]. www.un.org, 2014-11-18, [cit. 2020-12-18]. Dostupné online. (po anglicky)
  22. ↑ El español se atasca como lengua científica [online]. Agencia SINC, [cit. 2020-12-18]. Dostupné online. (po španielsky; kastílsky)
  23. ↑ 577 millones de personas hablan español, el 7,6 de la población mundial [online]. www.cervantes.es, [cit. 2020-12-18]. Dostupné online.
  24. ↑ CERVANTES, Biblioteca Virtual Miguel de. La época visigoda / Susana Rodríguez Rosique [online]. Biblioteca Virtual Miguel de Cervantes, [cit. 2020-12-18]. Dostupné online. (po španielsky; kastílsky)
  25. ↑ PENNY, Ralph J. (Ralph John). A history of the Spanish language. [s.l.] : Cambridge, UK ; New York : Cambridge University Press, 2002. Dostupné online. ISBN 978-0-521-80587-2.

Iné projekty

upraviť
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Španielčina&oldid=7934689“